Pod kameňmi spotených túžob
drieme len ďalšie ticho.
Blúdim v hlasných osnovách,
kde čítam tvoje DNA.
Neviem si poradiť so samotou,
čo nemá žiadne meno.
Ani tvoje,
a aj moje len drieme v tej vlastnej.
Umieram do ticha
a nesnažím sa o žiadnu báseň,
ktorá by hladom
prekonala ten tvoj.
Túžim po zmätenej nesprávnosti
našich rovníc čo do seba zapadajú.
Blúdim do maximálnej nenásytnosti,
čo mi je vlastnou.
Moje prázdno len znásobuje to tvoje
a ja sa dotýkam beznádejnej predstavy.
Chýbaš mojej samote, a nikto ani len netuší,
ako ja tuším dno.
Ako cítim bezbranný výsledok ťažkého dusna.
Nebudím sa, lebo nedokážem zavrieť oči.
Nežijem, lebo neviem ako sa to robí,
a v ťažobe absolútna len vítam nové ráno.
Neviem a ani nechcem žiadnu
slávnostnú reč s prípitkom o šťastí.
Bez tvojho ticha budiť slnko,
je len prepnúť na ďalší kanál.
Prepnúť sa do neviditeľného svetla.
Niekam do riti totálneho zlyhania.
Niekam do slepej ulice,
prázdnej záhuby...
Ach Bože, myslím, že si slepý.
Od narodenia.
