Mraky sa stiahli,
svetlá začali okupovať
moje ozvracané brehy
a ja som plával naložený
vo vlastnom svedomí.
Lietal som v básňach,
topil sa na počkanie
v tvojich vlasoch
a neštítil sa
nepochovávať mŕtvych.
Bolo niečo po živote a ja som neveril na raj. Sral som na neho.
Kombinoval som minulé svety
a do čerstvého snehu
močom pridával veľké slnká.
Myslel som na teba.
Hladilo ma byť šialeným.
Kam som sa pohol,
čokoľvek som napísal.
Všade bolo svetlo tvojho pachu.
Hlas tvojich tieňov
a mikročastice nemorálnych pokusov,
dokončiť to tu a teraz.
Prosto nasadiť si krídla
a spadnúť zo skaly na tvrdú zem. Realita býva piča.
Nechal som teda krídla tak
a zobudil sa do tvojej nahoty.
Napojil som svoje hladné telo
tvojou predstavou
čo bola tak nechutne mojou.
Odporné.
Zopakovala si a vyzliekla
premočené šaty na suchú zem.
Vyrástli na nej neskôr kvety,
o ktoré sme sa spolu starali.
Potom som už iba
rozdrapil okná
a zapálil si cigu.
Otvoril som si pivo a dopísal
túto báseň.
Bol som priemerný básnik,
a podpriemerný človek.
Obliekol som si
čisté šaty a otvoril dvere.
Zvrátené masky pred vychudnutými tvárami. Tak nejako to vyzeralo von.
Na uliciach sa to hmýrilo
masami.
Prišlo mi akosi divne,
tak som sa skryl
na verejných hajzloch.
Myslel som na teba, onanoval a nie a nie
dorobiť sa vody.
Vedľa niekto sral.
Spotený som potom višiel
na slnko a zbadal ťa ako lížeš veľké lízatko.
Si nejaký divný, povedala si.
Áno. Myslel som na teba, zašepkal som.
Neverím, brnkla si mi po nose.
Ja som očervenel,
ty si ma objala a odišla.
Niekam.
Odvtedy som ťa až do dnes nevidel.
Mohla to byť lepšia báseň,
mohli to byť lepšie časy,
mohol som byť lepším človekom
a hlavne tie hajzle.
Ach tie hajzle v meste mohli byť čistejšie.
p.s.
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
p.s.2
p.s.3
