I.
V medzipristátiach,
na pevninách ťažkotonážnych
nádychov vznikol nový tresk:
Vydýchol vesmír.
Posledný krát.
Čas sa zastavil a svetlo
stratilo v diere
tmy.
II.
Spoznal som ťa
a nechcel viac mlčať.
I keď pravidlá Zeme,
boleli inak ako zákony iných planét.
A tak som sa vrátil.
Do teba.
Zastavil som čas
a doprial si hodinu ticha.
Spoločnú hodinu,
spoločného tikotu.
Nebolo počuť ani muchu
a ja som bol schopný
napísať knihu. Aj dve.
O láske a o svete,
čo sa mi dostal pod kožu a pod dušu.
O tebe, o mne,
a o papierovej loďke, čo som hodil do potoka.
Neviem, čo sa s ňou stalo,
viem čo sa stalo s tebou. Nič.
A poznám aj našu Zem
a jej zámer tuším rovnako.
Poznám ostatné planéty
a ukladám si hlavu do dlaní.
Nie je ráno ako ráno,
a nie je báseň ako báseň.
Veď akoby aj.
p.s.
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
p.s.2
