Budem ťa hriať a hľadať,
po všetky veky čo prídu.
Budem krúžiť a padať.
Do teba.
Budem ťa čakať po všetky svety,
a tých svetov všetky ich vety.
Čo premlčíme až do našich ostatkov.
Po všetky chvíle.
Až kým nepadne prvý hlas.
Až kým nezaspieva prvý krok.
Až kým sa narodím.
Od počiatku kde aj ty.
Budem sa plaziť
cez všetky vesmíry,
len aby som našiel ten...
naozaj náš nekonečný.
Ako tvoje vatry pálivý
a jasný. Ako môj úsmev pobláznený.
Ako tvoje steny bez stien.
Ako ty. Ako ty. Ako ty. Áno, ty.
Budem ťa hriať a hľadať,
v čase čo mrazí
a páli, ani tona lejúceho sa železa,
na moje vnútornosti.
Dnes mi prosím ale odpusť,
že moja báseň je len popolom
a moje telo rozliatou riekou
po tvojej krajine.
Dnes nie,
ale keď sa zajtra narodím,
napíšem ti tú najkrajšiu báseň o láske:
"Báseň o plačúcom súbrezí".
Ako horeli naše brezy
a ja o ne priviazaný tvojimi reťazami.
Padal som. Hľadal som
a horel bezpodmienečnou podstatou.
Áno. Budem naveky hľadať a padať,
ako moja slina do tvojich pórov.
Budem čakať po všetky svety,
čo ostali len prázdnom.
Prázdnom po prázdne.
Keď vymrie ľudstvo,
ja budem naveky iba tu.
Budem v tebe horieť.
Budem v tebe žiť
a budem
v tebe čakať.
Na samého seba.
Sľubujem.
