Vojnou do ich suterénov.
Nie,
tam sa nedostane nikto,
iba ty.
Hovoríš aby som zavrel okno
a vypol telku.
A potom ideš nosom
po mojom pote.
Je tma. Hladíš mi perami lono
a vychádza ďalšia
kapitola
života.
V pár sekundách.
Na raňajky si dáme tlačenku
s octom. Veľa cibule
a lásky a ratolestí.
Naše deti na obed odídu von.
Zaspíš
a ja s tebou. Iba čo pes v diaľke vyje
z posledných síl. Prosí. Neviem presne o čo.
Mier na nich Láska.
Prikrývam ťa dekou a hovorím o vojne.
O peklách čo som zažil
a o Paríži. Bola o ničom. Dodávam.
Hovorím, že večer sa vráti mier a deti.
Neplač, opakuješ po mne.
Ale ja neplačem,
mne je len akosi mäkko.
Poznáš ma
a preto mi varíš tie najlepšie jedlá.
Choď na pivo, hovorievaš.
Neviem kde som dal okuliare. Mlčím.
Ostávam doma.
V sladkom opojení marhúľ.
Ach ten slad vo mne,
tie ostrovy v nás.
Som hladný. Deti sa vrátili.
Malý je už veľký
a z teba vyžaruje
krása v strieborných papučiach.
Všetci sú starší.
Niektorí osireli. Iní onemeli
a ostatní prešli novej dobe
cez rozum.
Len mne je akosi stále viac
do písania.
Aj básnici dozrievajú.
Presne ako lekvár v septembrovej špajzi.
Čo spomína na rozpálené leto.
ps.
