Napíš konečne nejakú poriadnu báseň
a preber v sebe toho spiaceho vlka,
povedala mu a vypila posledné pivo
čo mali doma.
Tie tvoje milostné sračky
môžeš písať tak akurát mne,
a aj to neviem, či si nimi večer nevytriem riť,
vykríkla a odgrgla si.
Nemysli si, že keď ma šukáš
a si mojou podstatou bytia,
v ktorom ti dovolím aby si mi
nosil na zem peklá,
chcem vlastne nebo.
Nie nechcem nebo počuješ?!?!
Lebo to tvoje nebo neexistuje!!!
Ty naopak áno.
To čo je pre niekoho zvrhlosť,
je pre iného nutnosť prežitia.
Ale to ty už dávno vieš.
Si predsa básnik
a básnikom narástli ústa tak,
aby mlčali a len duša im
piští, preto ryjú do stien vlastnú krv.
Odpľula si na špinavý koberec
a pokračovala.
Nerozumiem, prečo nikdy nič nehovoríš,
nieže by mi to chýbalo,
ale predsa len,
rada by som sa zoznámila
aj s tvojim hlasom.
Keď sme si už potykali s tvojim vtákom,
malo by to byť súčasťou bontónu, čo?
Mlčal a otočil si list na druhú stranu,
svojich básní už mal totiž po krk.
Vieš čo? Vlastne ti rozumiem,
pritiahla sa k nemu.
Načo by si aj niečo tomuto svetu hovoril,
keď by ti neporozumel ani len
v malom súostroví vesmírneho kolobehu.
Mlč.
A hlavne začni písať normálne básne,
lebo ti naozaj zakážem nosiť moje spodné prádlo.
Mlčal a pretínal ďalšie kruhy,
čo ho mali stáť v tomto živote život.
Síce iba jeden, ale mali.
Vo vesmírnom kolobehu vlastnej čistoty,
sa tak kajúcne prizeral na svet naokolo
s očami plnými vresku, lásky, nehy
a všetkým ostatným medzi tým.
Bol jediný z posledných,
ktorí to dokázali.
On totiž vedel.
Všetko.
A aj preto možno mlčal,
až do posledného výdychu,
čo patril tejto básni.
...
Vtedy začali pršať krídla...
keď som si uvedomil,
že som ho vlastne jediný
poznal.
