Posúvam mraky ako oponu
a mávam na Boha.
Zchádza po starom rebríku
a pripaľuje mi cigaretu.
Hovoríme o ľudstve
a čapovanom pive.
Hovoríme o slobode
a burácajúcich barikádach.
Dnes mi už nezáleží na tom,
čo si o mne hovoria davy.
Šepkám Bohu.
Viem. Odpovedá.
Pozývam ho na pivo a on ukáže smerom hore.
V nebi je toho na tony sudov.
Fakt? Pýtam sa. Hej. Odpovedá.
Chcem ísť do neba, hovorím.
Boh mlčí.
Hovoríme o tebe.
Pištím mu ako ťa milujem.
Viem. Hovorí.
Ako vieš? Pýtam sa.
Ukazuje zase hore.
Odtiaľ je vidieť všetko. Hovorí.
Zober ma tam. Prosím ho.
Nie. Usmieva sa.
Prosím, chcem vidieť čo robí.
Kto? Pýta sa Boh.
A tak mu ukazujem tvoju fotku.
Veď ale ja ju poznám. Hovorí.
Občas spomína moje meno.
Usmieva sa.
Ozaj občas spomínaš Boha.
Hm. Zaspávam. Budím sa.
Boh tam už nie je.
Iba táto báseň.
A ty, moja láska.
V doline mojej predstavy.
V túžobnom hrkútaní hviezd
a tam dnu.
V hlbočiznej studni. Vo mne.
