sa nepíšu krásne básne.
Ale ani holubice
nie sú symbolom
vojen.
Tak čo potom?
Mám prestať písať,
keď som len spodinou
poetickej existencie na Slovensku?
Spisovateľov je tu viac
ako čitateľov
a mne sa vo vnútri obracia
kópia presýpacích hodín.
Predsa mám však stále čas.
A aj keď v sebe cítim nežnú silu
farebných odtieňov,
púšťam si svet v čiernobielej.
Tvoja chôdza kreslí
na cestu mliečne posolstvá
budúcich vesmírov,
vedela si o tom? Sila.
Nie. Nič nie je tak zroduchtivé,
ako sila nehy
nad spálenými
obydliami.
Ale ja to skúsim.
Rozložím si nad hlavou
mier.
Ako stan do dažďa.
Dvihnem hlavu,
rozpažím ruky
a zapozerám sa
na prvý pár krídel.
Je čierny.
A čo?
Je slobodný a pevný,
presne ako môj mier.
Rastú mi krídla.
Čiernobiele.
Trepem nimi a dostávam sa
nad hladinu konečných dôsledkov.
Si len moja
vyššia forma stretnutia sa.
Ľudský druh potrebuje predsa ľudí,
po svojom boku.
Je to tak prosté
a čo že mi nad hlavou lietajú havrany?
Čo že ti nad hlavou
krúži bolestný opar?
Slzy sú znakom hĺbok.
Kráčam pevným krokom
a do duše sa mi vlieva
bezbranný pocit slobody.
Len buď. Hovorím
a odháňam smútok
zo všetkých odchodov
podobných básní.
Dal by som si pizzu. Waikiki.
Alebo aspoň kúsok soli
z tvojich sĺz.
Alebo aspoň jedno pivo.
S tebou.
Nič ma tak nebaví,
ako presne to isté,
ale s tebou.
Usmej sa. Prosím.
Vo mne bude naveky
iba stále ten istý Jano.
A neboj sa čiernych krídel.
Len hovor.
Hovor so mnou
a zamávaj
na havranov.
Tiež za to nemôžu.
Že sa len tak mimovoľne
vyskytli.
Presne nad našimi hlavami.
V rovnakom čase,
priestore a básni.
Akoby ich nebolo dosť.
Tých čo sa vždy na počkanie vrátia.
Do hniezd, z minulých životov.
Už ti to viac nepoviem.
Veď aj básne majú svoje tajomstvá,
keď nepochopené padajú do slepôt.
Do ďalšieho,
len ťažko pochopeného.
Tiež akoby
neba.
p.s.
