Vo štvrtok.
Taxikári zaspato pofajčievajú
a v krčme Pod topoľom
je zúfalo vypredané.
Blúdim ulicou s rozbitými
snami a nosom
a pokrčenou správou
o stave svedomia.
Mám blízko smrti ako nikdy
a predsa
na mňa zo zrkadla
vykúka ten zasratý narcis.
Nemám na to.
Len tak sa pobrať a napísať báseň,
čo všetkým ženám posledný krát roztiahne
zreničky.
Ešte aspoň kúsok.
Z tejto básne a rána,
čo ma stojí
ani nie jeden život.
Mám svoje dno v rukáve
a keď človek štyri dni neje,
má viac ako by sa mohlo zdať.
Má poslednú minútu a večnosť zároveň.
Svit je pekné mesto.
Svit je pekný vo štvrtok ráno
o šiestej, keď sa nemám
kam by som sa mal. Ukryť.
Pred samým sebou.
Aspoň na chvíľku,
ktorú vyzlečiem z hodín
a zastavím ten šialený tikot.
Rozmýšľam čo sa stalo
a kto mi vlastne
tak zúfalo chýbal.
Keď som toľko hľadal.
A nenašiel.
A stratil.
A zapredal vlastné
pokušenie.
Za bláznivý život a pokojnú smrť
tejto básne.
Veď akoby som niekedy
mal na viac.
Myslím že nie.
