Ján Marton & Róbert Mikla
Odtiene tvojej tieňohry
Stále ťa milujem.
Nechávam jednu za druhou,
iba ako odtiene
tvojej tieňohry.
Je to iba pátos.
Pokus o zmenu
a návrat k sebe.
Len sa topím.
Žiadna to nevie.
Nie! Nevedia ťa prekryť vo mne!
Hoc ako sú blízko.
Ach, ako sú len blizúnko.
Stále sú iba
slabým odtieňom.
Stenou plnou šmúh.
Bez obrazu. Bez pocitu.
Ostáva len pachuť mojich sĺz
a ich krvy na dohryzenom jazyku.
Že som iný a tak.
Nenavrávajte si. Mlčím.
Mlčím na mojom jazyku,
v strachu že umriem sám
a úplne nenaplnený.
Iba v odtieňoch.
V strachu
že naozaj neprídeš
lebo naozaj nechceš.
A ja neviem.
Viem len
aké je byť obletovaný
a nechcieť ani rozprávať.
V náručí inom.
Ako ťa nevídať, musím
sa naučiť.
Bolí to a tak si hľadám iné témy,
tiene a básne.
V nádeji,
že odíde
strach pred ďalšou popravou
a ty sa mi zjavíš ako vtedy.
Len tak.
