Klaniam sa ránu
a opité zore
mi dáva
mat.
Snívaš sa mi
každú párnu noc.
Prečo nie kažú?
Alebo žiadnu.
Píšem básne,
ty varíš lekvár
a za domom v pasci
umiera líška.
Hladíme sa,
hladíme noci
a naháňame po lúke
naše deti.
Nechávaš mi ráno odkazy,
ako miluješ
moju bytostnú podstatu.
Ako ma poznáš.
Krájam tvoj koláč
a dnu je teplo.
Aj von je teplo. Ide z nás
také zvláštne večné leto.
Taká aura slnka,
našich párnych nocí.
Držíme sa za ruky
a mravce sú v pozore.
Kvety sú pýchou lúky,
ako ty mojou.
Celý les je náš spoločný tanier.
Tak ako má byť.
V snoch zakvitáme
nehou,
od koreňa
až po nebo.
Potom sa prebudím
a deň mám,
ako stôl,
nohami k oblohe.
Naopak.
Už ťa nevídam.
Už nejedávam tvoj lekvár,
ani koláč.
Už nepijem z čaše tvojho lona,
lež v ukradnutej maske,
odolávam okoliu.
Je to len hra.
I keď clivá,
i keď bez teba.
Len básne sa mi lejú,
namiesto sĺz.
O tebe a tajomných párnych nociach.
Mojich snoch
a tvojom spevavom kroku.
Omdlievam.
Každý večer si potom
ukladám masku
na nočný stolík.
Bude to tým.
Nepárne noci
umieram a tie párne,
žijem veľmi ďaleko.
Na úplne inej planéte.
S tebou.
Odpusť mi.
p.s.
Vesmírne odrezky padajúcich hviezd (2016)
