Keď nájdeš moje šaty
rozvešané po stromoch namiesto listov,
ja nebudem nahý.
Budem tvojou jeseňou.
Ak uvidíš, ako pod zamrznutou hladinou
ľadový prúd unáša moje telo,
nebudem mŕtvy.
Budem len tvojou zimou.
Keď sa tráva bude ohýbať opačným smerom,
ako jej nakáže vietor,
nebude to žiadny prízrak nad steblami.
Budem iba tvojou jarou.
Ak ti slnko bude svietiť do očí, ktoré tak milujem,
nebude to slnkom.
To ja som si požičal jeden lúč tam hore a chcem sa ťa len dotknúť.
A byť tak tvojím večným letom.
...
Raz Ti možno povedia, že ma bola škoda,
že som bol dobrým človekom
a písal celkom slušné básne.
Jedine ty však budeš vedieť svoje. Jedine ty.
Nesmúť, láska, daj si zelenú. Pozri sa do neba. A ak neuvidíš nič,
vôbec nič, ani len náznak závanu minulosti,
ja sa ti budem hrať každú noc s vlasmi
a chrániť ťa denne pred tými, ktorí prežívajú vlastné peklá.
Nedovolím žiadnemu ročnému obdobiu,
aby ti z očí zobralo to, čo z nich ide.
Nedovolím ostatným duchom,
aby mi nad tebou bdeli.
Jedine ja budem tvojím piatym ročným obdobím
s červenou ranou na hrudi.
Aj keď neviditeľný a bez srdca zo sveta, na ktorý som nikdy neveril,
budem ti posielať odkazy, chrániť ťa a šepkať.
Lebo láska nečaká a nepradie ako lenivá mačka. Buď ťa stretne, alebo nie.
Mňa vďakabohu...
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
