Tvoje slzy chutia
po malých oblakoch
s bezfarebnou
prímesou hlbočiznej nehy.
Čakám ťa na ôsmom
poschsodí nášho sveta
a pýtam ako sa máš.
Ako?
Či ti ešte stále vlasy
tečú po ramene
a keď sa smeješ
máš tam tie isté vrásky ako ja.
Pýtam sa ťa aké máš sny
a či ti niekedy
aspoň kúsok v tvojom tieni
chýbajú moje svetlá.
Pýtam sa ťa a odchádzam.
Zase raz na ďalšiu planétu
ktorej meno
nepoznám.
Pršia tam kvety
a farebný dym
sa stráca v hmle.
Inak tam nieje nič.
Okrem teba.
Spustošený príval
monumentálnych
vĺn.
Zatváram oči
a vťahujem ťa
až do tej
najhlbšej hlbočiny.
Do mojich očí
a vetra.
Začínaš svietiť.
Je 5 hodín ráno.
Inak postarom.
Básne chutia po pive
a ranným čajom
polievam tvoje kvety.
A vlastne,
všetko je nejako takto:
Si pocit slobody
a otvorených zmyslov,
ukrytých na zadnej verande
mojich utopených morí.
Myslím na teba
p.s. Moje knihy tu:
https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
p.s.2:
17.9.2017 - Spišská Nová Ves - kaviareň eLARA - 18:00 - moje piesne naživo
