I.
Už ani neviem,
čo ženie ma.
Vzad. Do bokov,
do prepadnutých snov.
Už ani neviem,
či spávam.
Či ulíham a vstávam,
pre kroky do ničoty.
Už ani neviem,
kedy sa usmievam.
Plačem a čítam
a dúfam.
Už ani neviem,
aký deň som sa narodil.
Asi to bola sobota,
alebo nejaký iný deň.
II.
Je jedno čím vítam ráno.
Márnou predstavou
tichého spánku.
Tichého pokoja.
A snov a slov.
Nie. Je jedno ako kričím,
ako lámem skaly
a pálim drevo.
Stromy dostali tvoje krídla,
a moje slová.
Lúka prestrela
na jar.
Snehy zmizli
a moje nehy sa skotúľali
do tvojich jamiek
na chrbte.
Prišli kvety
a deti vyrástli.
Bolo mi clivo,
tak som sa stratil.
Zamkol do sveta
a skryl do malého kompasu.
Stratil smer a rozpovedal
spoveď spáleného dreva.
Svetlú spomienku
a tichú pokoru
pred samým sebou.
Pred jarou.
Pred všetkými ročnými obdobiami
čo budem v strachu vyčkávať.
Zamknutý do seba.
Do teba.
III.
Už viem,
čo ženie ma.
Vpred a dozadu
do vysnívaných snov.
Už viem,
prečo mi je spánok vzácny.
Prečo počítam kroky
do vlastného raja.
Už viem kedy som sa narodil,
viem presne.
Bola to sobota,
alebo nejaký iný deň.
Bolo leto a zima a láska, čo si priadla ani malé mača.
