Pokús sa o pokus
a omylom zatlč
ako klincami
poslednú bránu.
Hoď sa do vlny
a vyplávaj mimo davu,
čo si brúsi zuby
na tvoj obraz.
Autobus zastal
niekde na prieč tohto veršu.
Je štvrť na všetky otázniky
a jar zdobí tvoj sneh.
Padáš mi do lona
a ja neviem kam by som skôr.
Vdýchol, zastonal,
vydýchol a prežil.
Ďalšie súvislosti
nie sú podstatné.
Táto stotina ich poráža
na technické zhody.
Dôkazy vymysleli,
aby bolo o čom.
Aby svet donekonečna,
potreboval pevnú Zem.
A ono guľa.
Točiaca sa a valiaca.
Ako tvoj dych
v okolí mojich pórov.
Som silný viac,
ako menej.
Bozkávam ti prsia
a nepotrebujem na to žiadnu metaforu.
A vraj básnik...
Autobus cvála,
pripomína mi moje
splašené telo.
Skáče na jamách,
točí sa v zákrutách
a trúbi na mne podobných.
Funguje to.
Domy stoja a tiene sa mihajú.
Na obraz bez rámu
maľujem ďalší.
Je tam krajina.
Neznáma krajina a ty.
A tvoje prsia a vlasy
a sliny.
Bez dôkazu môjho jazyka.
Sloboda sa mi pozerá
v tom istom uhle
do spálne.
Mlčíš.
Pokús sa o pokus.
Povedz, že naše deti
nebudú básnikmi.
Ale ktovie.
Možno raz príde ticho,
a my sa nebudeme pýtať.
Budeme jeden bez druhého
iba na chvíľu jeden.
Potom prídem
a chytím ťa do dlaní.
Bude štvrť na všetky otázniky
a ja poďakujem.
Za to, že sa stále môžem strácať.
