Z extravagantne roztrhanej košele bezmocnosti,
vytekalo husté semeno smilstva.
Prečo práve ja, prečo práve s tebou?
Potiť sa v posteli, súložiť s klamstvom.
Sliny na jazyku sa Ti rozplívali
a ja odhodlaný Ťa poraziť som ich polikal.
Och Bože, ten tvoj jazyk…
Márnotratný úžerník spomienok a duší.
Oči vyskočili z jamiek,
oslobodili sa z tých hnusných dier.
Kĺžuc sa po lítkach, cez stehná,
až po prsia. Túžiac pohľadom dotknúť sa pier.
Ochotný vyspať sa so všetkých bohatstvom,
nehľadiec na svet, nezaoberať sa láskou…tobôž šťastím.
Skúsiť dostať ho zo seba von,
nenávisť zároveň lásku…zápasiť so snom.
Spolu s démonom vášne a jemných slov,
súložiť so všetkým, so slovami, s tmou.
Plávať po nahom tele zdvorilej básne,
vysúložiť si cestu, pozdraviť osud a rozdrviť šťastie.
