I.
Počítam tvoje kroky
a dažďovým kvapkám
klamem o mori.
To aby sa nebáli vĺn.
Hovorím ti,
že to nie je tmavý les,
iba čistá predstava
ešte čistejšej noci.
Že sa nikdy nezmením
a budem stále tým istým.
Prisahám ti na brezu,
s ktorou sa miluje vietor.
Chodím lesom a snami.
Blúdim túžbami,
čo sa mi plnia na počkanie.
Svet sa lepší.
Hovorím a nemám chuť.
Skončiť
túto báseň.
Nie nemám na to síl.
II.
Moje jadro sa posúva
ešte bližšie stredu.
Moje dlane horia,
keď tlačia sa ti k telu.
Mier v spovedi,
povedal že áno.
Nadýchol sa vietor,
toho čo už bolo.
Naše túžby konečné,
v mieri sa dnes stretli.
Zasvietil nám na sever,
maják čo predtým zhasli.
Do vienka pokoj a moju silu.
Posielam ti po vetre.
Nech túžby v tebe znejú,
v melódii nádhernej.
III.
Svet sa lepší po tretie,
odklepnuté na vesmír.
Tvoje dlane v ohni takmer,
dotyk duše onemel.
Nádych, výdych,
koniec básne.
Zaostrené na hviezdy.
Praj si Láska
rieku nehy,
Praj si vesmír slobodný.
p.s.
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
p.s.2
