Ale keď je sloboda na dotyk,
keď sa uvoľnia opraty
a látky v tele spracujú
pochopené,
vtedy aj egá mlčia.
Vtedy mlčia hlasy
a telá sa v chvejivom kŕči,
postupne vracajú domov.
Duša si zvykne.
Prestane myslieť
a prijíma iba dokonané.
Zvraciam.
Zabudol som plakať
a márne sa ponúkam
pod cenu.
Mám predsa svoje krídla.
Vzdávam sa a posúvam
samovoľným pádom
do reality.
Ďakujem.
Sny vymreli ani mamuty
a v novom živote
je dúha a dokonca aj múr.
Lásku si domyslím.
Prídem a poďakujem.
Neurobíš to isté
a ja viem prečo.
Predsa len plačem.
Nezabudol som.
Na všetko čo umrelo.
Nespomínam si.
Na zrod z minulých životov
a nechávam si na predpis,
objaviť ďalší svet,
ktorému som predsa len
ponúkol samého seba.
Nikdy nie je neskoro,
znova sa utopiť.
A opäť skočiť
zo skaly bez krídel.
Nikdy nie je neskoro iba tak na oko.
Žiť.
Moje knihy:
http://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/
