Koľko okamihov potrebujeme,
aby sme zahoreli smrteľným hriechom
ľudskosti? A koľko nočných prikázaní
majú dva rúhania
v jednom a tom istom tele?
A čo svetlo, ktoré ma strach vyliezť
z dravej noci,
aby tá istá revolúcia nezabíjala viac
ako je treba? A čo ak je noc iba vymyslená,
aby sme z toľkého svetla oslepli čo najneskôr?
Koľko svetadielov musíš zaliať láskou,
drahá Venuša?
Koľko chceš odo mňa dôkazov,
že nepíšem len preto, aby som Ťa mohol pretiahnuť
v Tvojej vesmírnej posteli?
Mám svoj štýl a hlavne úroveň.
Plán, ten som nikdy nemal. Len mi povedz,
čo s tými okamihmi, čo sa menia
na hriechy v ľudskej koži? ˇ
Čo s nimi?
Až sa raz prestanem rúhať,
a stane sa zo mňa Boh,
dám Ťa zbičovať drahá Venuša.
Do krvi a poslednej kvapky Tvojho zúfalstva,
v ktorom tak tupo mlčíš a čítaš mi z duše.
Dám Ťa potom napísať na stenu najlepším básnikom sveta.
Všetko len z lojality k vesmíru.
Tak už mi povedz aspoň niečo!
Nemôžeš byť predsa stále tak ticho.
Chceš aby som sa zbláznil?
Venuša, si vôbec stále tam?
