Písmo:
A-
|
A+
A aj keď mi vtáci
drzo nad ránom
šepkajú o gravitácii,
nepoučiteľne vstávam z postele.
Čakám, že vzlietnem
no márne.
Snívam, že raz postavím
vesmírnu stanicu.
Že bude ako nikdy
a predsa rovnako dobre.
Ako vtedy,
keď sme sa stretli v minulých životoch.
Ťaží ma clivota
a slabosť z vlastného odhodlania.
Byť a či to ostatné?
Nepýtam sa, len hádam.
Triafam mimo terč
a ostatok sveta len nechápavo
a kývajúc ušami
opúšťa môj vzdušný priestor.
Ostala si tu iba ty.
Jediná. Milovaná.
Čo pozná všetky moje krátery
aj mliečne dráhy.
Je nedeľa a ja obutý
do vlastného presvedčenia
otváram padák
a dopadám pevnými nohami.
Na Zem z ďalšieho sna, čo nám patrí.
