Noc je vlhká ako pri súloži hviezd
a mesiac leží vytancovaný
v hlave plnej
cudzích
ľadopádov.
Mrznúci dym sa kotúľa
po tvojom podpaží
ani kvapka
ligotavého
zrna.
Ako zlato priamo
na môj jazyk.
Von umiera ráno
a aj líška breše
na odliv.
Prišla jar jak z pera básnika
a ja v strnulom pohľade
na vyorané dúhy
vetrím teba.
Tvoj pach a vôňu
plnú záhonov.
Sadíš kvety a von vietor
klope na steny.
Jedovaté hady stínajú
ľaliám hlavy
a ty mi pretínaš
niť ešte jemnejšou vetou.
Noc je vlhká jak tvoje oči
a mne sa točí hriech
po hriechu
ako na kolotoči.
Opitý principál
prezrádza záver
a nedotknutá kniha
prichádza o pointu.
Poznám ťa a ty to vieš.
Len hlupák by
ti nedal slobodu.
Bez dôkazu na úkaz.
Bez dôvodu na hrany
aj oblé strany
mŕtvych brehov.
Stmieva sa.
Dotýkam sa ťa ako nikto
a von sa pasú slony.
Stádo v mojej hlave.
Bežiaca masa mäsa.
Kradnem pytliakom pasce
a pálim ich za lesom.
Horia hory
i tvoje líca.
Mala by to byť pekná báseň
na prvý pokus.
Precítená a večná.
Dosadla mi na krídla.
Roztopená kvapka
sa mi kotúľa na jazyk
a z tvojho lona
sa valí vlna za vlnou.
Každá iná.
Mocná a plná túžby.
Vrava utícha
a mŕtvi sa nevracajú.
Jedine oni by sa
mohli pozerať do očí
pravde celú večnosť,
no i tak by živým klamali.
Svet si zapisuje ďalší bod.
Ďalší deň,
čo stihol premostiť
na inú tému vášnivých ulíc.
Ľudia ako stádo
inteligentného dobytka:
Rútiac sa do raja
s vygumovanou jabloňou a hadom.
Len Adam a Eva,
si v nebi
pri fľaši rumu
robia z nás srandu.
Iba oni totiž vedia,
že ani to celé stádo,
ba ani inteligentá vrava
šuchotajúcich schránok
nezachránia monotónne
blížiaci sa mier.
