Jej krok kopíroval vlny vzduchu.
Našľapovala do atmosferického predelu mojich pocitov.
Jej dych sa rozlieval po mojich hranách prežitia a smrti.
Nemalo to opodstatnenie ani dôvod.
To, že som ju stretol, bol len slastne vysnívaný ostrov.
Umyl som si zuby a vdýchol vzduch, na ktorý našľapovala.
Mašľa a zvonec. Tak sa volal náš obraz.
Na konci môjho leta a jesene.
Roky spravodlivosti a krívd.
Keď som to musel žiť.
A tak sa vtedy z cudzincov v tú stredu ráno stali blízki.
Dnes som sa odvážil nazrieť do pohára a taniera: Kakao a pražnica.
Deti v škole a slnko na rannej.
Odkiaľ si? Opýtal som sa jej.
Normálne odtiaľ, ukázala do neba.
Usmiala sa a odišla.
Mala tón mojej planéty a vôňu popučených jahôd.
Bola jediná na tomto a aj ostatných svetoch.
Naozaj odišla. Domov.
Jej krok kopíroval vlny vzduchu a ona aj tak ostala naveky
v atmosferickom predele mojich pocitov.
Potom prišla realita a upozornenie na nezaplatené splátky.
Exekútor a hlad. Drogy a ťažké stavy mojich rán.
Potreboval som ju dostať z hlavy.
Z duše. Z tela.
Ale ona sa vznášala nad mojim mestom
a ja som musel takto žiť ďalej.
S básňami a vymysleným happyendom.
Niekedy mi to naozaj trhalo básne.
Svaly a srdce. Nechcel som tlačiť na otlaky anjelov..
Bolo to zvláštne:
vidieť ju vtedy odchádzať.
Na chvíľu som stíchol. Von stále mrzlo.
Prichádzala jar.
