Prečo som ešte nikdy nebol voliť?
Mnohí tému akýchkoľvek sa blížiacich volieb berú ako príchod Nového roka. Tešia sa, hovoria o tom a takmer burácajú. V krčmách vykladajú, v robote tiež vykladajú o tom čo kto nasľuboval a čo kto splní, alebo vlastne nesplní. Kto koho pričom načapal. Kto s kým trtkal, alebo len kto komu poslal zvláštnu sumu na účet za predaj bytu, ktorý je vlastne neskolaudovaný. Uviedol som len príklady, ale furt je to to isté. Sračky. Sú toho plné noviny, alebo voľby sú plné novín. Sto poslancov a každý v inej farbe. A volič? Všetko je to vlastne vo svojej podstate iba zľahka prehnité divadlo za kopec peňazí, z ktorého si je vraj aj tak dobré vybrať. Počul som minule vetu: Voliť menšie zlo. To už je aký „výhonok“ a veta. Toto je o slobode? Prikloniť sa niekam, len aby som sa zúčastnil? Máme rok 2018, môj starý otec musel chodiť k urnám, lebo by ho možno zavreli. Ja sa ale nemusím prikláňať, ani nijako niekomu svojou účasťou čokoľvek deklarovať. Presne to aj využijem. Tak ako vždy. Ono sa to tak vlastne očakáva. Politici sú si istí, verte mi. Poslanci, primátori ich poskokovia a podobní do politiky ladení jedinci, ktorí chcú samozrejme pomôcť, ako inak: voličovi. A je to jedno o aké voľby ide. Dav by mal dozaista prosto skĺznuť. Niekam. Dav by sme mali nejako upratať, nejako ho dostať na svoju stranu. Nejako ho zlomiť a zistiť čo ten dav trápi. Po zistení jeho trápenia, sľúbiť nápravu. Prípadne pridať niečo z uliatých peňazí grátis. Nejaký guláš, pivo, či pálenku. Zavolať nejakého „umelca“ nech zahrá a zaspieva. Prípadne, nech zloží nejaký dobrý song v tvare čísla a farby toho či oného kandidáta, alebo strany. Dav sa predsa musí pridať k nejakej farbe, sympatii, alebo len číslu. Strašné z môjho pohľadu. Príšerné. Ak tak necítim na sto percent, mám sa iba prikloniť? Čo som klon? Alebo inak: Čo som kokot? Ja som sa vždy každopádne takýmto debatám vyhýbal. Naozaj vždy. Nikdy som žiadneho politika nechválil, ale ani som sa na žiadneho nesťažoval. Nikdy. Dnes ale tak cítim, že to tým pár ľuďom, ktorí ma čítavajú vysvetlím. Ani nie že vysvetlím, ale poviem to, čo presne na danú tému cítim:
Žiadneho politika nepoznám osobne a tým pádom do hĺbky dobre, takže týmto je vlastne hneď v úvode povedané všetko. Keď popri cestách vidím tie hlavy, tak mi je fest smiešne. Vyretušované vrásky a natiahnutá pleť na každom a jednom bilborde. Dokonalo pristrihnuté fúzy, čerstvé frizúry dám a vybielené zuby. Hej, fest mi je smiešne. Fakt. Nikdy som nebol voliť a zatiaľ sa ani nechystám. Teda raz som prišiel s lístkom opitý z krčmy v Podskalke, kde som mal napísané pankáčske dielo plné pejoratív a hodil ho do urny. Ešte som stihol vo volebnej miestnosti, teda v našom kulturáku (kulturák mi je bližší, predsa len som tam zažil prekrásne chvíle svojho života) zakričať: Môžem Vás všetkých jebať. Nebolo to vhodné ani slušné. Dnes by som toto už asi nedal. Ale som rád, že som vtedy tak spravil, lebo som to tak cítil. A tieto blížiace sa voľby urobím presne to isté: To, čo cítim. Čiže suma sumárum: nebol som ešte nikdy voliť. Prečo? Veľa ľudí sa mi snaží oponovať, alebo povedať svoj názor. Že som takýmto rebelským gestom nesvojprávny a nezodpovedný. Ale toto nie je o rebélii. Ja rebelujem na úplne iných brehoch. Toto je môj pocit. Môj pocit a jednoznačný postoj, bez akejkoľvek rebélie. Ale oni sa nedajú, hovoria, že hlas potom prepadne tomu zlému. A ja sa iba pýtam: Kto je ten zlý? Ten čo má horšiu reklamnú agentúru? Slabšieho grafika? Nudnú kampaň? Málo miesta na prenájom svojich bilbordov? Nie neviem kto je zlý a kto je dobrý. Keď sme na čiernobielom televízore pozerali s otcom hokej, bol som fest malý. To sú dobrí, povedal mi otec a ukázal na biele dresy. Vtedy som vedel komu mám fandiť a tak som fandil. Čo sa týka politiky, žiadneho politika nepoznám. Netýka sa ma. Nikdy mi žiaden politik nepomohol. Nečakám od žiadneho naozaj nič. Hovoríte, že to je nezodpovedné, že čo ak by tak urobili všetci, či by bola na Slovensku totálna anarchia. A ja sa pýtam: myslíte si, že politici sa na svojich stretnutiach v strachu a neistote zaoberajú otázkou: „Čo budeme robiť, ak nás nepríde nikto voliť?“. Garantujem Vám, že majú iné starosti. Toto ich ani nenapadne. Bola by to ale brutálna sranda. Dosrali by sa, totálne by sa dosrali. Nemali by začo vyplatiť reklamné agentúry, ani grafikov. S najväčšou pravdepodobnosťou k tomu nedôjde, ja ale aj tak voliť nepôjdem. Budem veriť, že každý urobí podľa svojej slobody. Sľuby a tie trápne heslá. Ty kokos. Toto prehnité podhubie, ktoré sa nám snaží vliezť do myslí je len choroboplodnou mašinériou, riadiacou sa vlastnými záujmami. Vždy sa opýtam, ako sa mi ten politik v prípade môjho hlasu a nesplnenia svojho sľubu zodpovie? Kde ho stretnem, keď ho budem chcieť stretnúť? No nikde. Nikto sa s Vami – voličmi baviť nebude, verte mi že nikto. Teda bude, ale na úrovni ďalších sľubov, alebo opravených sľubov a naučených fráz. Politik je postavička, búchajúca sa do pŕs pred chodiacou masou. Politik si myslí, že národ sú retardované ovce. Že sú mongoloidnými zombíkmi, ktorí zaškrtnú nejaké číslo a niekomu proste hlas dajú. Že vlastne je to občianska povinnosť a pri troche šťastia možno zaškrtnú aj to jeho číslo. Voľte prosperitu v našom meste, Pre krásne Slovensko sme pýchou, Za národ a Boha v našom kraji... Kriste. A čo tak: Choďte do psieho análu aj s Vašimi heslami? Toto moje posledné sa mi javí najlepšie. Je to aj preto, lebo som autor – narcis, ale aj preto, že všetky tie heslá popri cestách mi prídu zvrátené. A tie usmiate hlavy. Keby si radšej v pokoji vyhonili, nenapadlo by ich to robiť pred davom. Takže toľko v voľbám a voleniu a slepému rozdávaniu hlasov. Politik totiž nepotrebuje nič, okrem tvojho hlasu. Viac ho už ďalej nezaujímaš. Prečo by som ja mal toto robiť? Prostitútku. Keď chce niekto prostitútku, veď nech ide do bordelu. Bordeli sú predsa pre ľudí a dokonca v niektorých na Slovensku sú aj nádherné ženy. Sme slepými poslami pre samých seba. Okrem toho že klameme a podvádzame svojich najbližších, vyhadzujeme aj odpad popri ceste. Preboha! V Slovenskom raji dva vrecia prázdnych sklenených fliaš som včera našiel v lese, keď som bol behať. Grcať sa mi chce. Každý nech si uprace pred svojou záhradou a potom nech porozmýšľa, či fakt potrebuje pomoc od nejakého politika. Či ten politik mu bude riadiť svedomie a život. Že či keď dobre zvolí, nebude klamať, podvádzať a začne separovať odpad? Potom sa bude v krčme sťažovať, že na tých bilbordoch, ten jeho zvolený vlastne ojebával. Myslíte, že to bude o niečo lepšie? Myslím si že nie. Je to len v nás. Všetko. A viete čo nám tu najviac chýba? Tešenie sa zo šťastia druhých. Toto tu absentuje najviac. Ak nevyplníme túto dieru závisti a nedostatku pokory, uznania druhých, môžeme sa modliť, prosiť a voliť si za šéfov aj klony Bohov... aj tak skončíme na nejakej takej spoločnej hromade nepotrebných a rovnako o chvíľu zabudnutých.
Blížia sa nám voľby. Nepôjdem voliť. Nikdy som nebol a zatiaľ tak neplánujem ani v blízkej, alebo vzdialenejšej dobe. Verím, že sa rozhodnete správne. Ísť a či nie. Neviem či robím dobre, alebo zle. Či píšem zle, alebo horšie. Riadim sa len pocitom. Nič nie je dôležitejšie ako pocit. Prajem Vám ešte pokojnú jeseň, teplú zimu a sviatky a tak. Veď viete, ako sa to zvykne písať v takých tých moderných „lajfstajlových“ fejtónoch, plných návodov. Týchto pár riadkov ja ale určite neskončím ani žiadnym lacným heslom, ani motivačnou vetou a ani nejakým afektovaným pozdravom z vysvieteného bilbordu.
Majte chvíle presne také, aké chcete aby boli.
Jano Marton - 8.11.2018 v Poprade
