Silená žoviálnosť a chlapská hustota býva niekedy na škodu: Stojím dnes v kvetinárstve, keď sa otvoria dvere. Pán ma predbehne, hodí na stôl 20eur a hovorí: Kvety za toto, prstom ukazuje na bankovku. Prepáčte, ale tento pán je pred Vami. Ukázala zase na mňa obsluha. Ale veď ja mu nebránim žiť, smial sa. Bránim vám žiť? Opýtal sa. Nie, zaklamal som. Niektorí ľudia mi bránia a nie všetkých mám rád, pomyslel som si. Ó, mladý pán musí mať veľmi rád svoju ženu keď jej kúpil až jeden kvet, silene sa rozrehotal a ukázal prstom na moju slnečnicu. To nie je pre ženu, povedal som pokojne. Nie? A pre koho? Pre milenku, žene na MDŽ nosím kinder vajce. Žmurkol som. Vy máte milenku? Áno a vy nie? Nie. A čo ak to tá Vaša zistí, prestal sa smiať a začal tlmene šepkať. Ale ona to predsa už dávno vie. Usmial som sa a pozdravil. Cítil som na chrbte dva pári očí z kvetinárstva a ticho, ktoré sa mi lepilo na chrbát. Dnes sa mi hormón šťastia zasekol niekde hlboko v krku. Mám taký zvláštny pocit smútku. Kráčam pomaly a s istotou našľapujem na každý kus chodníka. Mal by som sa dať liečiť. Pozerám na slnečnicu a mám pocit, že sa na mňa usmieva. Nemáš právo, hovorím jej a škrípem zubami. Dal by som ju dnes starej mame, ale už nežije. Sadám si v parku na lavičku a zapaľujem cigaretu. Oproti na lavičke chlap vylepil žene takú po líci že až ma trhlo. Vytrhol jej z dlaní plastovú fľašu vína a napil sa. Nemám rád ľudí, uisťujem sa a kývam hlavou do rytmu Sonic Youth, a ich albumu z roku 1988. "Sonici" sú teda riadny náklad zvukov. Dnes som mal taký divný deň. Hneď ráno som zvracal a celý deň do úst nepoložil ani kôrku chleba. Bez jedla vydržím, bez hudby nie. Vstávam z lavičky a idem na vlak. Vystupujem vo Vydrníku a kráčam hodinu pešo. Vchádzam do našej krčmy a myslím že čo asi tak robíš. S kým si a či si občas na mňa spomenieš tiež. Pýtam si rezanú a pivo. Sadám si chrbtom k davu a píšem do zošita báseň. Janíčko a kde máš kvety, veď je MDŽ? Búcha mi do ramena opitý Ondrej. (Za krátku dobu sa dnes tretí krát uisťujem, že naozaj nemám rád ľudí). Ježiš, môj kvet. Ostal v parku na lavičke, napadlo mi. Usmial som sa a dúfal že tú slnečnicu dal hneď po facke ten týpek svojej partnerke. Hej dobre, som naivný. Verím v dobré konce. Nemám, hovorím Ondrejovi a píšem ďalej. Báseň je dlhá a sladká. Je pre teba.. Na jej konci trhám list zošita a hádžem do krbu po mojej pravici. Vedľa sa strhla bitka a televízor zase raz stratil signál. Som staromódny a nemením záľuby. Mala by si byť niekde tam. Pozerám opačným smerom a kráčam domov. Je už neskoro. Ľudia by sa mali viac starať o seba. Nie o cudzie kvety a cudzie životy. Mali by robiť veci len tak a byť viac slušní. Možno by to tu vyzeralo inak. Nemoralizujem. Premýšľam len nad zvyškom, v monumentálnej predstavivosti. Dnes je MDŽ a ja prichádzam domov bez kvetov a peňazí. Púšťam si sprchu. Myslím na teba a na dvere mi klopú opité múzy. Oci dík, hovorím uzimený pod dekou do plafónu a myslím na mamu. Dobre že ste si ma spravili. Je to tu celkom prča. Sviatky, kvety, ľudia, porno, drogy, básne, futbal, láska. Na tony. No a Jano potom nepíš, hovorím si. Zhasínam svetlo a zaspávam. Na čele sa mi robí nová vyrážka. Zajtra jej zlomím väz. Štetke!
