Časť 7. Bukowski bol kráľ

...Ráno v Liverpoole pršalo. Vlastne pršalo, už keď tam tí dvaja prišli. Od únavy však nedokázali rozoznať dažďové kvapky. S nesileným, ale stále unaveným úsmevom sa na seba usmiali a objali sa v polohe ležmo. Od kedy pri Ivete spával Kamil, usmievala sa. Je to neskutočný jav. Žena ktorá spí, má zavreté oči a usmieva sa. Neviem, čo by na to povedala banda japonských vedcov, ale možnože takto vyzerá šťastie. Šťastie ktoré nepotrebuje milióny žiadnych dôkazov. Vlastne ani jeden. Chce len zotrvať v náručí absolútnej čistoty. Bukowski by napísal, že je to šialene nudná spoveď paranoidného a zakomplexovaného písalka, ktorý toho veľa prežil, no iné je žiť a iné písať. Hovoriť o tom, ako sa ženy usmievajú v spánku bol určite balast nie hodný prežitia v literatúre faktu. Ženy v posteli by mali vzdychať, polykať semeno, alebo prinajhoršom plakať. Za svojim mužom, ktorý opiera vo vedľajšej dielni ďalšiu svoju svetlú epizódu. Bukowski bol kráľ. Nepotreboval siliť. O to mal väčší náskok pred všetkými. Netlačil na pílu. Z neho to proste len tak šlo. Jeho prsty, ktoré šľahali o písací stroj boli ako noc o desiatej večer, čo sa chystá na bezbranné ráno. Géniovia nie sú náhoda. Tie neexistujú. Buď ich doba v ktorej sa narodia prijme, alebo vyvrhne, ako ten ostatok...

http://www.martinus.sk/?uItem=150102