Nemám meno. Teda aspoň dnes. Keď som sa vracal z Košíc, premýšľal som kto vlastne som. Bol to deň, kedy som musel klamať oveľa menej, ako po tie ostatné. Nemusel som sa toľko ukrývať, ani báť. Musel som niekam vypadnúť, lebo by som sa zase raz zbláznil a ja som sa nechcel. Necítil som potrebu totálneho opojenia vlastným šialenstvom. Milujem vlaky. Možno som to niekedy niekde už písal a možno nie. Každopádne deň začal tak, že som sa obliekol tak ako každý deň pred piatou. Bol som si zabehať a vypočul novinku od lokálnej metalovej kapely, ktorá ma poprosila o recenziu ich hudobného diela. Bolo niečo po šiestej, keď som vyrazil do Popradu. Obišiel som aj krčmu a v skoro otvorenej rannej kaviarni som si dokonca doprial kávu. Croasant s medom a kvapkou javorového sirupu. Akože fakt. Úplne beztrestne a dá sa povedať, že aj s dávkou reálnej slobody. Kroky človeka sú nevyspytateľné. Sú buď pod vplyvom, alebo z nejakého dôvodu. Totálna sloboda neexistuje. Naozaj nie. Ale pekne po poriadku. Vybral som sa na vlakovú stanicu.
Normálne som nechápal, čo sa to vo mne deje. Inokedy by to bolo pivo, poldeci a tri cigarety. Inak by som ani nenastúpil na rýchlik. Rád sa túlam po vlakových staniciach so slúchadlami na ušiach. Pozorujem tok svojich myšlienok a pocitov. Je to neskutočné. Sú ako také divoké rieky. Ako stojatá voda na Mare. Sú ako oceány a moria. Tajomné jaskyne a vrásky okolo mojich zelených očí. Hlbočizné. Nerád sledujem ľudí. Ľudia by mali mať právo na seba. Na svoju neslobodu a či slobodu. Na svoj pokoj, alebo nepokoj. Preto nečítam tie zasraté plátky, že kto s kým kde a vlastne ako. Odzadu, alebo na misionára. S ním, alebo s ňou. Neviem. Nie som vyznávač pitvania za živa. Radšej mám seba. Pozorujem čo sa vo mne deje. Klopkám si do rytmu a popíjam kávu. Croasant je výborný. Dávam si druhú porciu a oblizujem sa ani mača. Mal by si ubrať, hovorím tomu vo mne a nasadám na vlak. Otváram notebook a zaznamenávam si presne tie isté pocity. Píšem nejaký úvod a čakám na jadro. Jadrá sú vo svojej podstate veľmi potrebné, i keď v dnešnej spoločnosti sa veľmi jedná o obal. Pripúšťam, že je to tak. Hovorím presne podľa seba. Jadro mám niekde na treťom mieste po spoznaní schránky. Obal je na prvom. Bohužiaľ. Našťastie. Alebo iba: bez komentára.
Faith No More z roku 1995 mi s ich geniálnym albumom *King for a day* vyhráva v slúchadlách a ja sa usmievam cez okno tretieho vozňa. Tu je pekne, hovorím lúkam. Aj tu. Opakujem. Teším sa na teba, píšem ti esemeku a dostávam nazad len tri bodky. Nádherné. Vo vlaku si dávam kávu a vodu. Vystupujem na hlavnej stanici. Bože tam je vždy tak veľa ľudí. Spomínam si ako som tu chodil za svojich viac búrlivých čias a vracal sa po troch dňoch. Hladný a stále spotený. Smädný a totálne pod parou. Košice sú fajn. Stojíš oproti. Mávaš mi a ja zrýchľujem do kroku Tvoje handry sú podobné, ale tak trochu iné ako všetky handry všetkých ľudí na celom svete. Tvoje blond lúky a studne s belasou zástavou tesne nad okenicou sú iba tak trochu iné ako celý ostatok. Vypínam Faith No More. Aj keď mi to je ľúto, lebo spomínaný album je podľa mňa jeden z najlepších, ktorý vyšiel v 90tych rokoch. Čo pieseň to lavína. Každá iná a predsa. Milujem Faith No More. Sťahujem z hlavy tie najlepšie slúchadla aké kedy vymysleli. Koss Porta Pro. Toto nie je reklama len fakt. Ak vám niekto niekedy povie, že sa máte viac snažiť je polovičná pravdepodobnosť, že na tom niečo bude. Sto percentná istota je tá, že ten človek potreboval zo seba pred vami niečo dostať. Vetu. Ľudia rozdávajú vety ako údery. Tie sa potom už nikdy nedajú vrátiť späť. Vetami odháňame, ale aj priťahujeme. Veta túži po tóne a hlase. Nie je jedno kto ti čo povie. Sú ľudia ktorí sú neopakovateľní aj vo svojej mramorovej povrchnosti. Mrznem v kroku a pomaly sa mi vracajú spomienky keď som ťa stretol prvý krát. Bol som opitý a ty nežná, tak trochu inak ako všetky pred tebou. Ale na tvoju obhajobu som neskôr povedal, že každý človek je vraj iný a preto netreba zveličovať. Opisovať, a ani inak kradnúť kvetom hlavy. Kvetnaté opisy sa už aj tak pomaly, ale isto stávajú archaizmom. Dnes je to už pár rokov. Prečo o mne nepíšeš tie tvoje zasraté básne? Opýtala si sa raz. Lebo si ťa ukrývam iba pre seba. Ale ja nechcem aby si si ma ukrýval iba pre seba. Chcem aby občas o nás vedel celý svet. Celý rovnako občas zasratý svet. Šepkala si mi do ucha. A potom prešlo strašne veľa slov viet. Ľudia toho nahovoria. Klebety sú súčasťou vesmíru. Druhí sú oveľa podstatnejší ako my sami. Presne preto si sadám v krčmách chrtom k dverám a na vlakových staniciach pozerám do zeme. Lebo ide o mňa. O moje myšlienky, o moju neslobodnú slobodu v ktorej sa musím predsa len prispôsobovať, aby som aspoň nejakú tú slobodu mal. Na ráno je predsa len občas lepší teplý croasant, ako tri pivá a borovička. Ale nie vždy to platí. Je to individuálne. Toto všetko mi bežalo hlavou, kým som sa v Košiciach blížil k tvojej postave. Toľko čias a životov. Nie si jediná, nebudem klamať. Nie si ani najmilovanejšia, ani večná. A ja nie som Peter a ani svätý za akýmkoľvek mestom. Písal som pre ženy. Je to holý fakt. Nebolo ich ale veľa, ktorým som venoval svoje riadky, ale predsa. Múzy sú súčasťou autorovho bytia. Potrebuje ich ako vodu. Ako soľ. Ako nenávratné šialenstvo a posadnutosť v jeho zarytej a len občas otvorenej mysli.
Si jediná, ktorej som vlastne povedal pravdu. Že nie si jediná. Že to tak proste na Zemi funguje a ľudia si nehovoria pravdu. Vždy. Nehovorím o patologickom prevedení kamuflovať vlastnú myseľ, alebo pocity, ale z časti predsa len zakopávam o hru na slepú babu. Poznala si ma. Bol som vojak v poli. Myš v diere. Chlieb i oheň. Bol som tvojim milencom aj frajerom aj kamarátom. Keď bolo treba aj obrovskou vŕbou. Ty mne rovnako. Nemuseli sme si hovoriť, že si občas klameme. Nerozoberali sme to. Si momentálne tak trochu jediná a ja neviem, kto vlastne som. Stratený a či nájdený. Burácajúci, alebo iba plávajúci v stredne ľahkých hladinách vlastného nenávratna. Som od teba už iba sedem metrov. Zrýchľujem krok a objímam ťa. Voniaš podobne ako iné, ale predsa z teba ide taká zvláštna cudzina. Také peklá na obojkoch. Nebo v závetrí nížin. Ideme na tresku. Do Ryby. Vieš, že tú milujem. Sme si jedna jedna. Často sme to hrali spolu na remízu. A dnes? Dnes kráčam vedľa teba a tvárim sa presne tak ako sa mi tváriť chce. Nemusím siliť mimiku ani upokojovať svoje vrásky. Nemusím sa snažiť. Toto som mal na tebe vždy najradšej, a toto mi vlastne tak aj ostalo. Dávame si tresku a ja pučím o sto dvesto. Schudol si. Viem. Si chorý? Nie, klamem a tlačím do seba ten najlepší šalát z rýb, aký vymysleli. Nevyzeráš dobre, šepkáš a hladkáš ma po vlasoch. Viem, prikyvujem. Prečo neješ? Pýtam sa. Lebo som nesústredená. Ale to nevadí, to sme obaja. Jedz, hladím ťa po líci. Tvoje líca nie sú iné, ako tie ktoré som hladil predtým, ale sú tvoje a ja sa v daný moment vždy danému momentu totálne oddávam. Poznám ťa. Presne ako ty mňa. Máš teraz niekoho? Pýtaš sa. Hej mám, veď vieš, ja a ženy. Stále niečo riešim. Niečo ukončím a začnem, len aby môjmu egu neuleteli včely, alebo vrany. Som to proste ja. Iný nebudem. Hej veď ja viem. A ty? Čo nové visí na tvoje šnúre od prádla? Veď vieš, ukazuje mi obrúčku na ľavej ruke. A pomedzi to kadejaké rovnice a hádanky a tak. Veď to poznáš. Veľa ľudí nás sleduje a my o tom ani len netušíme. Hej veď ja viem, paranoidne sa obzerám po celej Rybe. Buď dnes v pohode prosím. Ja som v pohode, nemám sa už čoho báť, klamem. Neklam, usmievaš sa. Treska je super. Mám rád aj rybací šalát a aj ruské vajce. Mám rád šaláty. Som unavený. Som tak zvláštne zmrznutý. Som ako kameň. Nemám nejakú takú silu, ktorou by som demonštroval všetky svoje pokusy o mier. Bez nadvlády nad samým sebou.
Moje slová horia. Pália a mlčia. Nepotrebujú tóny ani melódiu. Iba sa plazia a žiadajú o spotrebný úver. Klamem. Podvádzam. Áno, ale snažím sa neznečisťovať prírodu a viem udržať tajomstvo. Neviem kto som. Čítam Urbana a Váleka. Čítam básne a dobré fejtóny. Zbožňujem Mitanove poviedky, do nich som totálne že zamilovaný. Otváraš tašku a vyťahuješ knihu. Pre teba pán spisovateľ. Bola som v Martinuse. Ladislav Mňačko. Bože ďakujem, usmievam sa a objímam ťa. Vychádzame z Ryby a ideme na Hlavnú. Spieva tam fontána a žobrák. Žobrák sa mi páči viac. Dávam mu euro a dvanásť centov. Pridáva sa k nám nejaká mačka. Milujem mačky. Viac ako kedykoľvek predtým. Sú to samostatné jednotky a na nič sa nepotrebujú hrať. Klamú oveľa, ale oveľa menej ako ľudia. Kráča za nami dole Hlavnou až k Tescu. Teraz mám byt tu. Ukazuješ. Pekné. Tak už poďme a neťahajme sa za slová, hovorí. A čo sa máme ťahať za nosy? Prestaň, vieš že ho mám veľký, usmievaš sa. Ale mne nosy nevadia, vadia mi majitelia nosov. Ty k nim samozrejme nepatríš. A máš super kozy aj riť, usmievam sa. To je staré. Nemáš niečo nové? Hej, jebák na ľavom líci, hrdo ho ukazujem a vyplazujme jazyk. Kto vlastne si? Pýtaš sa ma a krútiš hlavou. Neviem. Veď to, že ani ja. Nemohli by sme asi spolu žiť, sme si až príliš podobní. Hovoríš mi. Ale ja to viem, preto som prišiel rýchlikom na otočku iba s malou taškou, usmievam sa.
Niektorí ľudia sú si blízki. Iní menej. Sú si blízki, ale nie až natoľko, aby spolu prežili celý život. Vedia to. Môžu prežiť chvíle, alebo časť života. Potom musia ísť ďalej. Môžu prežiť opakované chvíle šťastia, lebo tá istá polievka sa dá jesť niekoľko dní a dokonca kapustová je najlepšia na ten tretí deň. Nie si iná ako ostatné, ale máš v sebe takú zvláštnu farbu, ktorej nemusím vždy klamať. Ale predsa len, nedá mi to. Nechcel by si možno aby som ti varila a prala. Aby sme mohli chodiť spolu na pivo? Oslovovať sa na verejnosti Láska, alebo Miláčik? Hm? Popremýšľaj. Nie, určite nie a vôbec...veď vieš, že už som tak trochu vyrástol. Žmurkol som na ňu a stisol ľavé rameno. Starý dobrý ty, usmievaš sa a pred mojim nádychom mi položíš ukazovák na pery. Chýbal si mi, len už nič nehovor.
Pekelný deň v Košiciach v tvojom lone a objatí má cenu nevysloviteľnej slobody. V tej celej neslobode a súvislostiach, ktorým som otrokom. Absolútna sloboda je výmysel hipíkov. Nič nie je také absolútne, aby sme to mohli absolútnym nazvať. Bol to prekrásny deň. Nie absolútne prekrásny, ale bol. Treska bola fajn a v Košiciach je vždy tak inak teplo. Tak pekne. Ľudia ma nezaujímajú, ale sú rovnakí ako všade inde. Majú len iný prízvuk a handry. A my sme fest malá krajina aby sme sa mali deliť na veľkých Blavákov a skromných Rusnákov. Hoci regióny potvrdzujú našu malosť. Našu malomeštiackosť a herecké výkony.
Odchádzam na vlak. Rýchlik Cassovia. Poprad – Tatry. Hodina aj štyridsať minút. Mám na to, hovorím si. Napíšem o tom. Nelúčili sme sa iba sme si dali bozky na líca ani starí priatelia. Nerád sa s tebou lúčim, hovorím. Ani ja s tebou, opakuješ. Neopakuj po mne, je to neoriginálne a veľmi ľahko to môže skĺznuť do melancholického výlevu. Tam sa to môže ľahko zošmyknúť na lásku a to predsa nechceme. Lások máme dosť ty tu a ja tam. Veď vieš. Áno, viem. Poznám ťa. Veď to. Preto tak rád chodím do Košíc. A už sa ma nepýtaj kto vlastne som. Budem sa ťa na to pýtať vždy, keď budem chcieť. Máš neskutočný hlas. Nie je nejako iný od tých pred tebou, ale ja zvláštny. Cítim sa v ňom fajn. Rád počúvam tvoje slová, ktoré vo mne horia. Napíšeš o nás? Pýtaš sa. Áno, sľubujem. Ale nepíš o „tom“ na byte, nechcem byť v tvojom lyrickom opisnom diele za lacnú štetku. Chcem byť iba múzou. Pekne sa tváriacou a bozkávajúcou tvoje zarastené líca. Dobre, napíšem len omáčky a mix filozofickej ryže. Primiešam smotanu a cuketu. Kukuricu a mrkvu. Malo by nám to chutiť. A tresku, smeješ sa. Áno, a tresku.
A tak sa vlak pohýna. Ja píšem. Zapínam si neopakovateľný album *King for a day* od Faith No More a zhlboka dýcham. Dýcham, usmievam sa a píšem. O tebe. Píšem o sebe a píšem o nás. Píšem o mojom blízkom pocite. Nech si kritika zgustne. Ale určite o nás napíš. A daj to na Facebook. Hovoríš mi v telefóne osem minút od Košíc. Hej dám, usmievam sa. A milujem tvoje selfinky, vieš o tom? Dám tam aj tú, šepkám do telefónu. Prepáč ale nemôžem už hovoriť, som v kupé a píšem. Už teraz mi chýbaš. Zvyšuješ tón hlasu a ja vypínam mobil. Ľudia v kupé sa tvária, ani by ľuďmi neboli. Hrajú sa na prevtelených dinosaurov. Hrajú sa na krtkov, alebo na pštrosov. Usmievam sa a ťukám do svojho notebooku. Minule som ho chcel vyhodiť z okna a povedal som, že už nikdy nič nenapíšem. Som rád, že som to neurobil. Píšem o kúsok inak, ale stále o tom istom. Píšem o tom čo sa mi stalo a ako som stretol sám seba. Píšem o hudbe a láske. Píšem vlastne o ničom, ale je toho celkom veľa. Som rád, že je to presne tak ako to je. Som unavený. Už sa mi pýta aj pivo. Objednávam si jedno české a odchádzam na záchod. Premýšľam či budem len močiť, alebo aj onanovať. Rituál masturbácie dnes vo vlaku vynechám. Som nejaký taký viac citlivý ako menej. Bolo mi s tebou fajn. Píšem ďalej svoju poviedku bez deja. Život nemusí mať dej, stačí že sa žije. Že preteká a je neforemný. Stačí, že moje hrany sú blízke tým tvojim. Že sa nejako pretlčie a premiluje. Že sa oklame, ak to bude potrebné a komfortné. Ide tu možno o menej ako sa zdá. Vraj bude vojna. Tretia svetová. Myslím, že ešte chvíľu nie. Že to tu ostane tak, ako to tu je. Spišská Nová Ves. O chvíľku vystupujem. Bol to krásny deň. Mám toľko slov. Stále Vám ale nepoviem svoje pravé meno. Lebo ho sám neviem. Nie. Neviem kto som. Naozaj. Balím počítač do tašky a vystupujem. Usmievam sa a von začínajú slnku rásť červené rohy. Čertisko jedno!
Kráčam svižným krokom a hlavu tlačím medzi ramená. Ochladilo sa. Predsa len príde zima. Ja budem stále písať o tom istom. V zime a aj na jar. Aj keby som vyhodil notebook z toho okna, neprestanem. Lebo ja nemením záľuby a ja tie svoje slová žijem. Tak ako ich žila Maša Haľamová. Dokonca sa narodila presne v ten istý deň ako ja. Po silnej numerologickej previerke bolo zistené, že niečo z nej vo mne žije. Pripúšťam. V ten istý deň sa narodil aj Majk Spirit. Máme v sebe slová, čísla jednoducho neoklameš. Takže budem písať, kým tu budem. Už viem. Budem stretávať múzy a počúvať svoje kroky. Budem o nich písať a sem tam ich klamať. Niekomu možno poviem, že nie je až taký jedinečný, ako si myslí a niekomu zaklamem, že presne taký je. Bude záležať od toho, komu to budem hovoriť. Je to možno zvrátené a zverské. Ale LOLITA od Nabokova bola iná? Bola v nej Láska? Bol v nej klam a rúhanie sa? Boli v nej hriechy? To mi len tak napadlo, mohol by som menovať šialene veľa autorov. Ale dnes už nebudem. Vystupujem v Poprade a idem do Perkinsu na vajíčkový šalát. Nie nejdem, pozerám na hodinky. Je už zavreté. Keď som minulý týždeň stretol jednu celkom dobrú známu v Popradskom Tescu, hovorí mi: ty píšeš vlastne o ničom, ale miestami to je aj zaujímavé. Tak som sa usmial a objal ju. Ponáhľal som sa ako vždy, tak zo mňa toho veľa nedostala. Myslím, že mala pravdu. Lebo ísť vlakom z Popradu do Košíc a potom nazad by sa dalo v pokoji napísať aj v troch vetách.
Áno. Slnko zapadá. Málo je niekedy naozaj fest málo a veľa zase megalomansky moc. Hľadám svoj stred. Pokoj a akú takú inak neslobodnú slobodu. Úprimnosť nie. Je veľmi relatívna. Hovorím jedno a myslím si druhé. Keby ľudia hovorili presne do detailu to čo cítia, verte že by tu už dávno bola tretia svetová. A tak je to dobré ako to je. S klamom a dávkou hriechu vo svojich jaskyniach. Nebojte sa kľučkovať a cúvať. Nebojte sa otočiť a v duchu poďakovať samému sebe. Že ste to zvládli. Že to presa len možno malo tak byť. Usmejte sa. Vojna podľa mňa nepríde a nás čakajú celkom zaujímavé časy. Je to celé zamotané, ale je to tu fajn. Usmievam sa a zatváram notebook. Na dobré časy sa nečaká. Tie sa dejú. Stačí, že sa zobudíš a obe chodidlá položíš na Zem. Presne v tom momente totiž začína ďalší príbeh, ktorý svojou jedinečnosťou tromfne všetky tie pred ním. Hej. Je to stále dobré.
Zotmelo sa. A mesiac? Ten sa dnes tvári, akoby sa chcel zahryznúť do môjho príbehu. Áno, naozaj. A práve v tomto momente, v ňom dostáva skalopevnú a povedzme, že totálne hlavnú úlohu. Presne tak, ako aj ja. Ako aj ty. Ako aj my a aj oni. Hej, aj oni...
Jano Marton
