reklama

Nesnaž sa... to tu už raz bolo

https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079/https://www.facebook.com/J%C3%A1n-Marton-247328692062079

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keby som bol ako ty, neexistoval by som. Povedal som a napil sa ľadovej koly v Mc Donalde v Liptovskom Mikuláši. Nie neexistoval. Priatelia sa nehľadajú. Tí prídu, alebo neprídu. Niekedy prídu a my zistíme, že to nie sú naši priatelia. Alebo sme prekvapení, z koho sa nakoniec priatelia stanú. Je to vlastne taká hra. Je to tu fest dobre vymyslené. Baví ma to tu sledovať a potom o tom písať. Naozaj. Je to ako s láskou. Keď si človek – večný čakateľ myslí, žeby to už mohlo byť ono, nie je to tak. Ale aj prekvapenia sú našou veľkou súčasťou. Priatelia aj láska prichádzajú v momente, keď sa na ňu nečaká. Keď nie si pripravený a viac ťa to prekvapí, ako vlastne poteší. Ale o to je to krajšie a o tom to celé je. Lebo aký si, takých stretáš.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom sa jedno ráno potkneš a vstaneš. Nenápadne si roztrháš obočie, alebo väzy v kolene. Pristrihneš si fúzy, alebo vymeníš byt. Rozvedieš sa a oženíš. Priznáš ďalšie dieťa a utopíš pár nezmyselných snov, pre ktoré si sa vlastne skoro utopil sám. Lebo nič nie je horšie ako slepo nasledovať niečo, čo vlastne neexistuje. Fatamorgánu vlastného odrazu v zrkadle. Rečí plné umelých bublín a sľubov. Preteky, ktoré vlastne na konci nemajú cieľ. Iba bezduché putovanie po púšti. A voda ani bohovi. Nikde.

Skončila mi pracovná doba. Nikde nikoho. Polomŕtve ticho a prázdny priestor. Schránky tušia ďalšiu budúcnosť. Svetlú. Lietajú po mestách a po bankách. Platia účty a čakajú na deti na parkoviskách. V telefóne hľadajú na Facebooku bývalých a bývalé. Hryzú si nechty, alebo sa len spokojne usmievajú, že vďaka Bohu sú na inej strane ďalšej kapitoly. Ľudia lietajú ako také mravce. Obchody, banky, krčmy, zase banky, bankomaty. A tak. Skoro všetko sa točí okolo peňazí a vzťahov. Vlastne skoro všetko. I keď prišiť si skurvený osud, je strašne alibistická pičovina. Každý si je strojcom vlastného nešťastia a rovnako tak toho druhého. Výhovorky sú len nezmyselným artiklom ako zmiasť pohľad na realitu. Dnes to už raz tak chodí. Umrel, lebo pil ako kokot. Rozviedol sa, lebo sa kurvil. Nemal peniaze, lebo všetky prehral. Hej, ono to tak zvykne byť. Že všetky hriechy a slabosti neriešia jedinci samotní, ale práve ich okolie, alebo skôr by som povedal, že ich neokolie. To slovo neokolie mi viac zapadá do kontextu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Suší ma po slovách. Som plný myšlienok a zvláštnej nádeje. V ušiach mám starý NAPALM DEATH a hovorím si, že bez hudby by som neexistoval. Nie, určite neexistoval. Neexistoval by som bez práce, ktorú mám a rovnako bez pár ľudí, ktorí mi za to stoja. Stoja mi aj za to, aby som im neklamal ani v piatok tesne pred polnocou. Nejde o veľa. Roky letia a ty či sa ti to páči, alebo nepáči aj tak stratíš pár priateľov. Niektorí umrú a niektorí sa iba tak vytratia z tvojho života. Je potrebné byť k sebe úprimný. Netreba tlačiť na pílu a dávať si chujové predsavzatia. Písať si do kalendára poznámky, kedy si už môžem dať mäso, alebo borovičku. Kedy môžem ísť na privát so študentkou medicíny vo Vrútkach za 75eur na hodinu. O to tu nejde. Ide tu o to, aby si kráčal vzpriamene a aby si sa nebál. Samého seba. Aby závislosti, ktorými trpíme všetci boli našimi priateľmi. Aj keď v nepriateľskej rovine, ale priateľmi. Áno, dá sa to. Je to posledná inštancia. Inak zabijú oni teba. A keď ich skrátka nedokážeme zabiť, stačí ich možno iba pochopiť a žiť s nimi pod jednou strechou. Úplne normálne. Tak ako chorí dokážu žiť s bolesťou, tak tí ostatní sa možno dokážu vyrovnať so svojou závislosťou. Tam dnu. Normálne ju ráno pozdraviť. Nie. Nezabíjať a nezúriť. Nevykopávať vojnové sekery. Iba sa na svoju závislosť ráno pozrieť do zrkadla a pokúsiť sa nájsť nejaké mierové rokovanie. A úsmev. To je hlavné. A pokora. To je ešte hlavnejšie. A nesnaž sa, lebo to tu už raz bolo, pamätáš? To je asi to najhlavnejšie. Všetko sa možno vynorí len preto, aby sa to mohlo stratiť a stratí sa to presne preto, aby ťa to nemuselo zabiť. Vlastne happyend. Ži si svoj povrchne nalakovaný povlak. Ži si svoje hlboké dno a to čo je medzi tým, je len tvoje. Na to nemá nikto nárok. Nikto ťa nemá právo hodnotiť ani upodozrievať. A ak tak robí, on je chudobnejší, nie ty. Napríklad: Keby som dnes zahlásil, že sa mi muži páčia úplne rovnako ako ženy a že som vlastne bisexuál, svetu by som sa postavil absolútne na priamo. Ale nie ja by som to riešil, ale moje okolie. Teda neokolie. Verím tomu. Takže to by nebol môj problém, ale problém môjho neokolia. Rovnako tak, keby som povedal, že potrebujem chodiť raz mesačne do bordelu, lebo som závislý ani nie tak od sexu, lebo ten mám, ale skôr od toho adrenalínu keď kráčam na osmičku do Popradského hotela Gerlach. Úmyselne idem po schodoch, lebo to ma nabíja. Tým plním moju závislosť. Nie sexom. Ale na druhej strane, už keď som hore, tak si zašukám. A toto by som v sebe tiež neriešil, lebo som si to priznal. Lebo som s tým vyšiel na bubon. Riešilo by to však moje neokolie. Keby som povedal, že som závislý na alkohole, alebo drogách, nemal by som s tým výpovedný problém. Ľudia naokolo by možno chvíľu mali o čom rozprávať. Že Martonovi jebe. Kurví sa a pije ako chuj. Ďalší výkričník. Otáznik? Neviem, nereagujem, iba píšem, lebo ma to fest baví. A to je to hlavné a ja sa nemusím za to obhajovať. Lebo sa nechcem, a ani nepotrebujem. Vlastne o to absolútne nejde. Suší ma po slovách, fakt. Trieskajú zo mňa. Von sa slnko pomaly poberá na druhú stranu a ja si zoberiem bicykel a pôjdem tiež. Niekam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nezabudni, že ty si jadrom svojho jadra, nie tvoje neokolie. Ty sa budeš spovedať pred svetom, nie tvoje neokolie. A reči sa hovoria presne preto, aby sa jedného dňa postupne prestali hovoriť. Ľudia si nájdu inú obeť. Neboj, niekto iný bude mať viac problémov a patálií. Bude pre okolie zaujímavejší. Čo ty a tvoj dvojitý život s milenkou a ženou. Dnes to má každý siedmy. Je to o ničom. Príde niekto zaujímavejší. Preto sa nesmieš snažiť potlačiť svoj zmysel. Svoj pocit a svoje závislosti, choroby a ani chyby. Hriechy, ale ani ľútosť. Nesnaž sa. Ostaň sám sebou tak, ako sa to len dá. Lebo všetko raz skončí. Absolútne všetko. Hlasné slohy a ešte hlasnejšie refrény. Rovnako tak nápevy na lásku. Prídu a odídu. Vymeníš ich za úplne inak stroskotané lode. Lebo sám si Stroskotanec. Potom si budete budovať vlastnú loď a rovnako tak okolie. Zasadíte stromy, ale musíte ich polievať. Tak isto je to s priateľmi. Bez otázok neexistujú odpovede. Ak máš nejakého priateľa, váž si ho. Ak ho nemáš, neplač že ho nemáš. Je to podľa mňa lepšie, nemať žiadneho priateľa, ako mať pár falošných. Aj takých poznám. Zverím sa im so svojou bisexualitou, závislosťami a hneď zajtra to vedia ďalší. Im podobní. Nerieš preto druhých. Nečakaj, že sa ti postaví svet čelom. Možno sa bude stále iba na niečo hrať. Možno ťa bude klamať a bude od teba odbiehať. Len tak. Bude sa hrať na slepú babu. Ja sa presne preto pýtam sám seba: Načo sa mám strácať s niekým pri pive, keď sa môžem sám? Ak s niekým na pivo mám ísť, musí ma to napĺňať. Plniť až po okraj. Nepotrebujem sa snažiť. V krčme pri pive. A vlastne ani nikde inde. Nechcem sa snažiť. Chcem pre seba iba niečo urobiť. V každom momente. Urobiť niečo aby som videl viac obrazov pre svoje básne a viac metafor pre svoj život. Nefunguje to tak, že si sadnem a budem čakať. Nie. Až taký duchovný nie som. Som vlastne staromódny plyšák z čarovnej detskej izby vo Svite. Nemením záľuby, ani svedomia. Ostávam stále sám so sebou. Nesnažím sa, lebo by to stratilo absolútnu pointu. Môj progres spočíva v nekontrolovateľnom zaspávaní. V snívaní, ale aj tvrdej realite. Mixujem v sebe dohodnuté zásady a ich porušovanie. Mixujem v sebe svoje záruky, ale aj zaváhania. Áno, to som ja. Priznaný autor – Ján Marton. Nič menej, nič viac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

NAPALM DEATH mi stále znie v ušiach a hovorí mi, aby som nebol až tak silene patetický. Aby som si nebral veľa zásluh za svoje. Aby som sa skôr pasoval do role Jána Martona. Nie do role niekoho iného. Iný už nikdy nebudem. Mám čo doháňať. Viem to. Nechcem sa však snažiť a tlačiť na pílu. Chcem však preto vedome denne niečo urobiť. Aby som si mohol povedať, že je čas ísť si zabehať. Je čas pomilovať moju ženu. Lebo po piatich kapitolách a troch básňach sa potrebujem aj hýbať.

Nejde až tak strašne o veľa. Skôr by sme sa mali zamýšľať čo vlastne máme. Nie čo sme stratili, alebo čo môžeme stratiť. Mali by sme veriť vlastným krokom. Stratíš pár vlasov a ilúzií a ideš ďalej. Bez ostatných by sme neexistovali. Sme vo vlastnej ponorke vlastného oceánu. Je na nás, kedy si oblečieme neoprénový skafander a vybehneme obzrieť tlak vo vodách. Alebo sa vyzlečieme do naha a prichádzajúcim ľuďom zamávame. Prichádzajúcemu jedincovi, alebo len malej mase ešte menšieho mäsa. Nedá sa to, iba sa tak snažiť. V práci, v láske, v klamstve. A vôbec snažiť sa až priveľmi byť niekým. Otcom, spisovateľom, porotcom, klamárom. Nie vždy je menej viac, ale často áno. Pozri sa za moje rohy mojich obrovských hradieb. Ako za nimi odumierajú ročné obdobia. Pozri sa vždy iba na nich a do zrkadla. Nepozeraj sa na iných.

Mám známych a neznámych. Dostávam správy a listy. Teším sa, že žijem. Že existujem. Mám lásku a pár priateľov. Pár závislostí a chorôb. Nie som svätý, a zabil som len pár živých tvorov. Nesnažím sa, ale chcem vždy niečo pre svoju postavu urobiť. Aby nebola fádna a aby neumrela hneď za prvým rohom na nudu. Keby ste neexistovali, nebol by som taký aký som. Všetky moje pohľady a zrkadlá. Zvuky a pokora. Jemne ladené výpovede. Moje málo zrelé úvahy vo mne pomaličky dorastajú. Presne ako ja sám. Do seba. Len tak, aby som si mohol večer povedať, že dnes som sa našťastie nesnažil, ale urobil som niečo preto, aby neboli hladné mačky. Alebo aby som pochválil môjho kamaráta, že ten song mu proste vyšiel. A je lepší, ako hromada mojich. Aby som urobil niečo preto, aby som sa nemusel snažiť.

Keby som bol ako vy, neexistoval by som. Bol by som skrytý len v umelom filme s titulkami. Človek musí pre čokoľvek niečo urobiť. Nemusí sa snažiť byť najlepší, alebo stále prvý. Aj keď súhlasím, že zúčastniť sa vie každý chuj. Je dobré urobiť niečo pre umiestnenie. Akékoľvek. Môžete skončiť aj posledný, ale ak ste preto niečo urobili, je to čisté. Paľo Baričák mi včera volal a pochválil ma. Je jedno za čo, o to tu nejde. On je z tých, ktorý chvália len vtedy keď to tak cítia. Inokedy nie. Rastieme. Denne. Nie je to stále o tom istom. Sú tam úplne iné detaily, ktoré nás posúvajú ďalej a nútia nás premýšľať. Dávať si otázky a niečo robiť. Robiť niečo pre svoju vec. Bez prílišnej snahy a tlačenia. Keď som za svojich silných čias balil baby, mal som vždy navrch presne preto, lebo som sa nesnažil. Bol som presne taký, aký som bol. Asi preto mi to tak išlo. Neviem, či je toto zrelý príklad, pre nejakú plodnú úvahu a či zamyslenie sa, ale ja si myslím že áno. Popíjam Popradskú a von umiera slnko. Nie je to nič do plaču. Je to práveže fest pekný pohľad. Utorok bude ešte silnejší. V utorok budem ešte silnejším autorom, ale aj človekom. O chvíľku začne taký zvláštny večer a ja zase raz urobím pár krokov k tomu, k čomu chcem. Cúvnem od toho čomu neverím, alebo čo ma zrádza. Objímem pár ľudí, napíšem báseň a urobím si selfie. Mám v tom jasno.

Už keď si človek myslí, že sa viac nedá snažiť a on pre danú vec urobil čokoľvek, presne vtedy je čas na to aby sme zvoľnili. Aby sme odhodili motorové píly, ale aj tvrdé diamanty. Aby sme sa nadýchli a ostali tak sami sebou. Sami v sebe. Silní, lebo deň čo deň silnejšími sme. Aj keď to tak nevyzerá, ale áno sme. Sme zocelení a jedineční. Stretávame ľudí. Máme skutočných priateľov, ktorí nám pomôžu vždy a všade. Teda ja mám. Mám priateľov, ktorí mi stoja za poriadny stisk. Mám spomienky a básne. Príbehy a takú zvláštnu silu, o ktorú sa môžem oprieť aj keď vypnem počítač. Nesnažím sa žiť, iba chcem aby tu fakt po mne niečo ostalo. Nie kvôli okoliu, na to seriem. Ale kvôli mojim deťom. Nikdy sa nebudem hanbiť za to, čo som napísal a urobil. Nikdy za nič. Vždy budem vedieť, že presne toto som bol vtedy ja. A aj dnes som to ja. So všetkými priznaniami a ťažkými závislosťami. S mojou láskou k hudbe a poézii. S mojou milovanou ženou a takým zvláštne nervóznym pokojom, ktorý v sebe ešte stále nosím. Učím sa byť. Denne. Denne sám sebou a predsa bez snaženia sa. Len tak nad vecou. So všetkými mojimi hlbšími, alebo plytšími úvahami. S nekonečnou predstavivosťou a morom metafor, ktoré v sebe ukrývam. Čakám na príliv. Dopíjam Popradskú a počúvam NAPALM DEATH. Nesnažím sa splynúť s davom a ani identifikovať svoje chyby. Nesnažím sa pred niekým obhájiť a ani nijako zmeniť.

Nesnažím sa a robím preto denne niekoľko desiatok kilometrov pešo. Robím ich presne preto, aby som mohol mojej mačke večer povedať, že nie je svätá, ale vlastne tak ako ona aj ja. Aj ja mám svoje muchy.

Jano Marton, 15.4.2019 v Poprade o 16:44

p.s. Všetky moje knihy na jednom mieste:
https://www.martinus.sk/knihy/autor/Jan-Marton/

knihy :)
knihy :) 
Ján Marton

Ján Marton

Bloger 
  • Počet článkov:  353
  •  | 
  • Páči sa:  0x

"Je čas obety. Polčas rozkladu. Každý ponúkne čo najviac". - Andrijan Turan Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu