Ľudia sú si občas podobní. Niekedy len na oko, niekedy na prvý pohľad a niekedy vôbec. Niekedy svoju podobnosť dokonca taja. Niekedy ju nenájdu a niekedy o tom vlastne ani vôbec nepremýšľajú a nehovoria. Ja veľa nenarozprávam o ničom. Ani o sebe. Za to ale rád píšem. Mi to ide akosi samo. Je to taká hra s čitateľom: Je to pravda, nie je to pravda? Fakt sa mu to stalo, alebo sa mu to nestalo. Mám to tak rád. Spisovateľ a slová. Naháňačka, sex a hádky. Čistá krása. Stačí byť najedený a s jemne vnútorným nepokojom tam dnu. Ale iba jemne. Ak je to tak, ide to samo.
Stretávam občas mne podobných ľudí, ale často aj úplne iných. Tak 13 ku 87. Percentuálne cca. Nehovorím o fyzickej podobnosti, hovorím o tej duševnej. Keď je to kombinácia oboch, je to skvost. Je to uzavretý kruh a odliv vody. Stačí sa len nadýchnuť a stretnúť sa. Hm. Duševne sa podobám s pár ľuďmi, fyzicky s piatimi a o kombinovanej podobnosti dnes písať nebudem. Brat – zamestnaním taxikár mi hovorí:
- Pozdravuje ťa Dušan, - hovorí mi v telefóne.
- Ktorý Dušan? - pýtam sa.
- No ten od vás, z osady.
- A ty ho ako poznáš?
- No viezol som ho zo Svitu do Popradu.
- A ako vedel, kto si? – nedochádzalo mi.
- Pozrel sa na mňa a povedal: „Takého ako ty sem tam beriem stopom“.
- To je môj brat, - povedal môj brat.
- Fest sranda, - usmial som sa.
Áno, stopujem. Je to moje hobby. Fakt. Dnes som išiel autom a zobral zo spomínanej osady jedného chalana. Po pár slovách mi povedal, že má brata Dušana... No čo vám poviem. Čistá uzavretosť kruhov. Prenádherné. Len som sa usmial a príbeh si nechal pre seba. Možno by mi ani neuveril.
Má to aj svoje chúlostivé stránky, kedy človek nevie čo má povedať. Ja celkom dosť bicyklujem a nedbám na poveternostné podmienky. No a tak brat raz viezol skoro ráno medzi Popradom a Svitom jedného zákazníka a keď ma predbiehali, otočil sa na brata a povedal:
- Bože v takej zime a bez svetla po hlavnej. To čo je za kokota na tom bicykli? - dodal.
- To je môj brat, - povedal pokojne brat a odviezol zákazníka na požadované miesto.
Podobnosť je fest pecka, ale môže byť niekedy zradná. Keď si o bratovi mysleli, že je spisovateľ a o mne taxikár, tiež to bolo tak trochu o hubu. Nakupujem v Sintre. Príde ku mne pani a hovorí:
- Zoberiete ma do Svitu?
- Áno, - povedal som slušne, keďže som tam mal cestu.
- Len nakúpim, - dodal som.
Pani sa nervózne pozrela na hodinky. Stále som nechápal. Čakala ma už pri aute, keď som vyšiel s nákupom a vyložil ho.
- Dnes denná? – opýtala sa.
- Nie voľno, je sobota, - povedal som.
- Aha, - pozrela sa na mňa čudne.
Cestou domov sme mlčali a až keď pred domom vytiahla peňaženku pochopil som, že chce platiť. Už som nič nevysvetľoval. Pani si myslela, že som brat – taxikár. Povedal som len:
- Dnes to máte grátis teta, - usmial som sa, zaradil jednotku a odišiel.
Duševná podobnosť to je niečo iné. Keď sme s Hiraxom chodievali na čítačky vlakom a nie autom, boli to iné zážitky. Keď som na ceste z Košíc v Poprade spiaceho Paľa pobozkal na hlavu, celé kupé si myslelo, že sme z druhého brehu ako vyšití. A my sme len podobní.
Minule som zase stopoval. Zastavilo mi auto a v ňom traja chalani s jedným džointom.
- Nevadí? – opýtal sa šofér.
- V pohode chalani, som Váš, - úprimne som sa usmial.
A tak ma zobrali úplne na finálnu destináciu. Prehodili sme pár slov a zistili sme, že sme si podobní. Že nám spolu nič nehrozí.
- Môj prvý stopár, - povedal sám pre seba šofér a slastne potiahol.
- Fakt prvý? – opýtal som sa.
- Hej prvý, dáš si? – ponúkol ma.
- Dnes som na pive, dík, - vrátil som mu loptičku.
Keď sme došli do cieľa pýtam sa:
- Poďte aspoň na pivo chalani, - volal som ich.
- Ja som šofér a hentí dvaja nepijú, - povedal hovorca.
Tí dvaja fakt celú cestu nepovedali nič.
- Tak ako sa vám odvďačim? – opýtal som sa.
- Hlavne nás nebonzni, - usmial sa šofér.
Podali sme si ruky a ja som im ukázal znak mieru na pozdrav.
Boli o hodne mladší, ale veľmi podobní. Krása. Aký si, takých priťahuješ. Povedal som si a pohladkal Mafi – našu mačku, ktorá sa mi obtierala o nohy.
Ženy a muži sú si tiež podobní. Ako fyzicky, tak duševne. Pozrite sa na šťastný pár. Fakt sa podobajú. Naozaj.
Raz som bol v bordeli. Na pivo. Obzrieť. Načerpať inšpirácie a pohľadať múzy. Dajme tomu nejakú takúto definíciu. Načo sa v tom pitvať že? Žena je prekrásne steblo. Žena ako taká je inšpirácia, múza, mätúca večnosť a nikdy neuzavretý kruh. Je to prekrásne, hoci nesúhlasím s klišovitým tvrdením, že každá žena je krásna. Žiaľ, nie všetci ľudia sú fyzicky krásni. Ako ženy, tak i muži. Takže späť. Bol som na tom pivku v tom podniku a baba mi hovorí:
- Ja ťa odniekiaľ poznám, - usmiala sa a pohladkala ma po kolene.
- Kokos, ale toto hovoríš každému ja viem. Skús sa uvoľniť a vyser sa na frázy. Rozprávaj so mnou slobodne, prosím. A ak chceš mlč, - povedal som.
- Ale ja ťa naozaj poznám a hovorím slobodne.
- A odkiaľ? – opýtal som sa.
Po dlhom uvažovaní povedala:
- Už viem, - vybuchla a ukázala na mňa ukazovákom.
- No? – usmial som sa.
- Presne taký ako ty, ma vozí na taxíku, - pohladila mi vlasy.
- Aha no do riti takže tak?
- No nie, do riti nie, toto tu nemáš ani za príplatok, - povedala a polonahá odplávala ku baru. Inak ako fest pekná.
Potom prešlo pár dní. Prišiel som k našim na návštevu na nedeľný obed. Obedujeme, rádio „Jemné melódie“ hrajú a proste pohoda, keď sa mama opýtala:
- Janko prečo chodíš do bordelu?
- Ja sa len rozprávam mami, netrtkám... teda nesúložím, - opravil som sa.
- To hovoria všetci, - povedal brat zahĺbený do slepačej polievky.
Otec len pokrútil hlavou a nepovedal nič. Ja som zazrel na brata, dojedol obed a odišiel. Čo z toho vyplýva? Že baby sú ukecané nie len v kanceláriách a na poobedných šichtách pri stroji, ale aj v bordeloch.
Keď sme mali s ochotníckym divadlom premiéru jednej prekrásnej hry, tak vo Svite bolo celkom dosť ľudí. Brat mal šichtu. Bola tam aj jedna duša a po predstavení si zobrala taxík. Keď si sadla vedľa brata až ju trhlo:
- Taký ako ty bol na javisku, - povedala prekvapene.
- To bol brat, - povedal brat.
Sú to pekné časy. Že sme rovnaký a pritom tak iný. Svet to zariadil presne ako mal.
Podobnosť je niekedy zradná, ale je to krásne, nevznikali by takéto príbehy a neboli by spomienky. Je dobré vedieť, že niekde je niekto, kto je skoro ako vy. Je to taká nádej do budúcich vekov. Je to také zrnko v hrade z piesku. Keď takého niekoho stretnete alebo máte, chráňte si ho ako oko v hlave. Nenabádam, nepoučujem, len tak si myslím. Ak ste aj niekomu podobný, buďte sami sebou. Je to všetko iba hra. By som rád vedel, kto drží v rukách to tlačítko GAME OVER. Žeby Boh? Ktovie na koho sa ten podobá...
