Ten marec sa fakt nezaprie. Knihy a knižky a iné písmenká. Dostal som včera od mojej najmilšej bývalej tety susedy Novákovej hŕbu krásnych kníh: Steinbeck, Čapek, Hemingway, Dostojevski, Gogoľ a veľa iných... Fest bohatstvo. Nemerateľné. Teta sa sťahuje. Marec sa nezaprie. Fakt. Ani vo mne, ani nijako inde. Knihy a knižky a iné písmenká. Veď aha ako aj tie vločky poletujú von. Sú viac nahé ako inokedy. Aj sneh sa oblieka. Do inej vody a cudzích snov. Tak ako každé skupenstvo momentálneho letu. No a potom už len ten dopad. Treba si vyčkať. Ja na to nemám. Nedokážem čakať a tak iba píšem. Ako ma zostrelili. V marci. Neviem, v ktorom to bolo živote, ale bola to rana presne. Na ľavý stred. Srdce? Ale nie, toľko patetických rovín som už dávno vykryl. Rastiem iným smerom, ako by čakali iný. A možno aj akoby som čakal ja.
Marec sa s tým naozaj neserie. Prináša mi iné obrazy. Veľmi veľa obrazov. Na tony. Neviem čo skôr. Neviem čo zhliadnuť skôr. Čo skôr napísať a hlavne, čo skôr prežiť. Užívam si všetky pôžitky tohto života, do ktorého sa trafila moja duša v schránke Jana Martona. Užívam si žien a mužov a detí. Užívam si ich oblečených aj nahých. Varím si z nich polievku a potom uvažujem. Strihám si ktoré postavy si dnes zoberiem k sebe na pódium. Nie každý prejde sitom. Vyberám si. Mám na to nárok. Tak ako každý. Obrazy sú naozaj sila. Keď sa vydajú mojou cestou, nestíham sa diviť a čudovať. Potom rýchlo nájsť iba nejakú takú kuticu, odkiaľ nie je výhľad na nič a začať písať. Jedine tak môžem prežiť. Keď píšem tak si to nahlas hovorím. Intonujem, akoby som bol v divadle. Baví ma to tak. Potreboval by som zapisovateľa. Keď budem slávny a bohatý, určite ho budem mať. Mohla by to byť žena. Mohla by mať 64 kíl a trojky prsia. Čierne vlasy a hnedé oči. Mohla by sa volať akokoľvek. A mala by ovládať rýchle písanie na počítači. Aspoň zatiaľ to. Potom by sme sa určite nejako dohodli, že čo vlastne ďalej. Ale ja nie som ani bohatý, ani nijak inak presvetlený. Je mi dobre tak. Samému. Zatiaľ. Nepotrebujem na tvorenie nikoho. Teda okrem postáv, ktoré si vyberiem do svojho života a potom aj do príbehov.
Ten marec, to je iný dávač. Je to radodajka. Smrť. Koniec. Definitívne vzplanutie. Konečné opustenie lásky. Príchod novej lásky. Ukončenie mileneckého vzťahu. Začiatok mileneckého vzťahu. Narodenie. Nádhera. Marec má obrazy, ani by bol galériou. Počúvam Jeffa Becka a jeho ostatný album. Je to blázon. Niečo podobné ako IGGY. Chodiaca biblia rockového zvuku. Fest dobré. Ale dnes je stále ešte len ten marec. Do leta ďaleko. V lete si ho pustím v aute a ostanem s ním na zadnom sedadle s nejakou múzou. Bude hrať nahlas. Budeme pozerať na západ slnka a ja neviem čo sa ma v telefóne opýtaš: Kde si tak dlho? S Ferom. Hráme karty. Zaklamem a možno budem v ten večer aj súložiť. Ako sa poznám, budem. Neviem, čo sa opýtam ja. Budeš ma čakať do ôsmej, alebo pôjdeš k rodičom sama? Neviem fakt, čo sa opýtam v lete. Mám to tak rád. Neviem, čo bude o hodinu, nie to ešte zajtra a už vôbec nie čo bude v lete. No a čo bude o taký rok, tak to už vôbec netuším. Chodím po červenom koberci a vidím toto:
Mŕtvy starci a iné moria. Usušené vatry a už studená pahreba. Nejako to na ostatok všetko človek prežije. Napíše si v sebe ďalšiu knihu, aby ju na konci predsa len mohol zavrieť. Aby mohol otvoriť novú. S inými postavami a s iným komparzom. S tými istými snami a myšlienkami. S hriechmi podobnými, ako v tej predošlej. Knihe. Ďalší starec s ešte sivšou bradou prichádza, aby mohol na ostatku predsa len opustiť moju loď. Ďalšie postavy a ďalšie cudzie mená. Ženy, muži, deti. Stále dookola a predsa nikdy nie to isté. Napísal som asi pred mesiacom aj niečo, pár nových básní, ktoré som si nezálohoval. Systém v mojom počítači zlyhal a ja som ich stratil. Najprv som bol z toho tak zvláštne smutný. Asi 20 básní. Alebo 30? Nejako tak. Zdali sa mi dobré. Teda na prvý uhol pohľadu. Potom som pochopil, že i keď veľa vecí nie je tak, ako má byť, toto bola asi opačná verzia. Mal som ich stratiť. Nikdy nevydať na svetlo a napísať iné. Krajšie. Čistejšie. O inom živote a inom marci. O iných starcoch a nahých ženských telách. O mužoch a ich svedomí. O čiernom snehu a knihách. A tak píšem. Otváram počítač a zase si to nezálohujem. Ak sa to má stratiť, asi tomu nezabránim.
Marec a starec a moria a dúhy. Kriste toľko slov a v nedeľu. Nebol som v kostole. Nechodím do kostola. Keď je omša, o tom čase sa zvyknem milovať. V nedeľu ráno je to fajn. Potom lepšie chutí hemendex. S kečupom. S cibuľkou a ovocným čajom. S medom a kvapkou citrónu. S čerstvým chlebom a rozprávkou na Markíze. Verím v iného Boha. Kostol nie. V kostoloch je pokrytectvo a zloba. Viac ako tam von. Mám svojho Boha. V sebe. Pozná ma naspamäť a nemusím sa pred ním hrať na nič, čím nie som a nikdy nebudem. Bodka. Druhá bodka. Kríž. Obloha, nie nebo!
Stratil som v živote veľa, hoc na prvé premyslenie som to stratiť určite nechcel. Strážil som si to ako oko v ďalšej mojej hlave a predsa. Bez šance. Na niektoré veci sme krátki. Sme malí a ešte menší. Nie so všetkých som sa vyrovnal. Klamal by som o svojom pokoji a pokore a rovnováhe. Ani zďaleka. Vraj potrebujem psychiatra. Minule som sa dozvedel z jedného článku tvojho telefonátu. Hral som divadlo, aby som si udržal ego na uzde. Chcelo sa mi zvracať, ale ustál som to. Nikdy ťa neprestanem prestať. Ale na to nie je marec. Na to bude asi iný mesiac. Kedy ma pochováš ako kýbel hnoja. Ako poldeci betónu. Ako vagón pokazeného piva. Budeš zvracať a smiať sa. Bude to strašný pohľad. Budem v rozklade a smrad mojich nôh bude milión krát väčší, ako keď sa vyzujem dnes po celom dni. Bude to nechutné. Áno, tebe sa môžem zveriť: Potrebujem psychiatra. Nech ale hodia kazajkou tí, ktorí nie. Usmievam sa a píšem:
Písmená a knihy a knižky. Slová zo mňa strieľajú, ako samopal vzor 57. Ale nechcem o zbraniach, i keď na vojne som mal v roku 1999 na starosti vojenskú knižnicu. Už vtedy som písal a tváril sa, že raz bude zo mňa básnik. Knižnicu som si poskladal na svoj obraz. Kníh tam bolo habadej, ale: skoro nikto tam nechodil. Vojaci zvykli vo voľnom čase onanovať. Nie venovať sa bestsellerom. Ja som tam mal pokoj a mohol písať frajerke listy. Prípadne tiež onanovať. Nemali sme vtedy na výber. Frajerky nás nechali a potom prišli ďalšie. Zhodili sme uniformy a dali iné kabáty. Zapustili vlasy a našli si celkom inú partiu ľudí. A tak sa to všetko nejako motalo. Nejako sa to miešalo.
Knihy, knižky, písmená. Milujem ich. Musím to otvorene povedať. Skáčem z deja do deja. Z kapitoly do kapitoly a som pritom slobodný. Ako nikdy. Najradšej píšem holý. Minule sme tak sedeli na našej terase s partiou ľudí. Ja som sa z ničoho nič postavil, vošiel do izby, vyzliekol sa do naha a vrátil bez slova ku svojej káve na terasu s pohodovým krokom. Oči zdesenia môjho okolia boli obrovské. Bolo to geniálne pozorovať. Čo vlastne spraví obyčajná nahota s človekom, ktorý je taký istý, iba má na sebe handry. Niektoré ženy sa veľmi ťažko vyzliekajú pred mužmi. Nie je to ostych, ale hlboká intimita. Je to krásne. Čistota. Ja taký nie som. V tomto som intimitu spláchol asi so stratou panenstva tri dni pred šestnástimi narodeninami. Vyzlečiem sa pred cudzími mužmi a ženami bez toho, aby som pociťoval nejaké zmiešané pocity, alebo hlbšie odovzdanie intimity. Tú pociťujem inde. Moje bývalé partnerky, to ale na mne oceňovali. Vraj som mal vždy takú zvláštnu šialenosť v očiach. A v tele rovnako. Neviem, niečo so živlom a zemitou naturálnosťou. Som tak trochu zvieratko v ľudskom tele. Ale zase to sme občas všetci, len neradi to priznávame. Neradi sa bavíme o onanovaní a masturbácii. Neradi chodíme holý a pritom je to všetko iba naša súčasť, z ktorej máme strach. Nemáme strach s cudzích, ale zo seba. Z vlastného tela, z vlastnej mysle, z vlastných pocitov. Strašné. Nie som ale strelený. Len nahlas uvažujem.
Vyberám si vždy to najlepšie. Knihy, knižky, písmenká. A dokonca aj ľudí. Veď o tom je presne sloboda. Byť tam kde chceme a s kým chceme. Už sme veľkí. Teda poniektorí. Niektorí ešte stále nie. No a niektorí nebudeme veľkí nikdy. Patrím asi k nim. Nechystám sa vyrásť. Mám v riti kravaty a bontón na maškarných báloch.
Kúrim v krbe. Mafi spí ako baranček. Mafi je mačka. Fest je zlatučká. Stále ma budí 5:15. Nevie, že sobota a nedeľa sú dňami, kedy Jano nechodí do roboty. Kedy Jano len lieta a píše a hľadí si svoje teritóriá. Marec ma tak trochu prekvapil. Ťažkými rozhodnutiami, ale aj jednoznačným odstrihnutím od chvíľ, ktoré ma ubíjali. Láska sa mi deje denne. Píšem o nej rovnako. Mnohí si myslia, že Lásku využívam iba ako slovo. Ako nástroj do mojich slov a básní. Nemôžem nikoho presviedčať o opaku, len ja cítim inak. Každým slovom, ktorým sa zo seba dostávam, je slovom lásky. Aj keď napíšem slovo: PIČA... v mojom kontexte ako takom, je tam na betón láska. A parom aby to trafil, keby tam tá láska nebola. Láska je všade. Bolo už o nej toľko napísané a nahraté, žeby som bol blázon. Keby som začínal s ďalšími definíciami. Ťažko sa mi to nejako takto konkretizuje. Toto nie je príbeh. Toto je iba úvaha. Toto sú slová marca, môjho starca. Úvaha o nekonvenčnom prechode do neznáma. V mojich slovách sa nehľadám. Dokonca ani nič v nich nehľadám. Ja z nich vytekám. Doslova a do písmena. Marec ma opúšťa. Pomaly, pozvoľna. Podobne ako ostatné pocity. Nádych, výdych. I keď to môže, ale nemusí byť pravda. Možno ma nič neopúšťa, a ja naopak naberám smer a silu v iných príbehoch môjho ďalšieho začiatku. Ale: Neverte mi keď ma stretnete. Klamem. Často.
Knihy, knižky a ostatné písmenká. Moje vety a svety. Tvoje kvety a nožnice. Oheň a prach na konároch pevných briez. Klam a čierna stuha v tvojich vlasoch. Asi napíšem báseň o spovedi marcového snehu. Mohli by to byť dobré metafory.
Hemendex a pred obedom ešte raz. Na práčke v nedeľu. Mám to tak rád. Veď vieš. Marec. Starec. Knihy, slová a úvahy o zbytočnej pretvárke umravnených slov. Nadýchni sa, nestojí to predsa za to. Stojím ti na vlasoch a do koša hádžem mŕtvu myš. Prichádza jar.
Ps. Aj môj debutový román: NULTÝ STON posielam s venovaním, alebo bez. Píšte mi do správy, ak by ste ho chceli:
http://www.martinus.sk/?uItem=161084
