V tomto príbehu si nedám meno. Volajte ma ako chcete. Je to na vás. Dajme tomu, že som to svoje pravé meno nejako v tom zmätku úplne zabudol. Aspoň na chvíľku. Aspoň do konca tohto príbehu. Volám sa... Hm. Čo som to vlastne chcel?
Na raňajky som si dal jahody a čerstvý chlieb. Emailom som odmietol stretnutie básnikov v Poprade a telefónom zrušil prednes vlastnej tvorby na nejakom podujatí v našom kulturáku. Nemal som chuť na povrchné podávanie rúk a bozkávania na obe líca. Nikdy som nebol za povrchné dotyky, povrchné slová, povrchné milovanie. Vždy som do všetkého išiel naplno. Veľa som nenahovoril, zato som však konal. Krájal som chlieb a bol si nejako časovo neistý. Akoby mi pretiekli nejaké momenty len tak. Skladal som svoju stavebnicu a počúval Nicka Cavea. Solil som chlieb a zajedal ho jahodami. Našiel som si svoju novú gurmánsku pochúťku. Bol štvrtok. Celkom že slnečno. Vyzeralo to na celkom pekné časy. Na pekné chvíle a momenty. Aby sa môj život rinul na oko pokojnou a peknou riekou, musel by som stretávať pekných a pokojných ľudí. Na oko. Ale ja som si presne takých do svojho života nepúšťal. Vyhľadávala ma totiž podobná rasa, akou som bol ja sám. Čiastočky mojej duše boli rozkotúľané po celom mojom vnútri. Roky som ich zbieral, aby sa mi zase rozsypali po všetkých kútoch tej mojej bláznivej duše. Bol som rasa „Ens Reale“. Pár podobných som poznal, no nebolo ich veľa. Našťastie.
Šaňa som poznal asi pár životov. Mal som teda nadobudnutý ten dojem. Bol niečo zo mňa. Teda taká väčšia polovica a možno trištvrtina. Nebola to rovnováha. Ani zďaleka.
- Potrebuješ problémy ako soľ, - povedal som raz.
- Potrebujem hlavne tú soľ, - vtrhol do deja.
Šaňo bol typ muža, ktorému ženy inklinovali. To by bolo celkom v pohode, keby on tak neinklinoval im.
- Kokos mám dcéru, asi sedemnásťročného syna a asi aj tie dvojičky sú moje. Bývalú ženu a dve frajerky. Asi desať minút vedia jedna o druhej. Asi sa zastrelím. – povedal a stíšil vyzváňajúci mobil.
- Požičiam ti od majiteľa Krčmy? Má Grand Power, ročník 2011, – nedal som sa.
- Chuj.
- Šak ale ty si si pýtal, - uškrnul som sa.
Šaňo mal čo sa týka žien oficiálne: bývalú ženu, bývalé milenky, jednu frajerku a dcéru. Čo sa týka neoficialít, tak mal: ďalšiu frajerku, dve ďalšie ťažko definovateľné múzy, sedemnásťročného syna a tie dvojičky. Dvojičky ale zatĺkal často aj predo mnou. Takže na 100% to presne potvrdiť neviem.
Šaňo písal básne. Celkom slušné básne a nikdy som mu nesiahal ani po päty. S výškou svojho ega som to znášal len veľmi ťažko. Dnes som však pochopil, že aj egá majú miesta vo svojich norách. Šaňo raz stretol na svojej prednáške sexuologičku a zamiloval sa. To bola mimochodom jedna z tých dvoch spomínaných múz. Druhá bola gitaristka, alebo také niečo. Do sexuologičky sa vraj šmacol na prvý šup. Tá mu potom dávala také lekcie, že sa mi až staval, keď mi o nich hovoril. Ich romanca trvala asi pol roka. Ona mu potom však nedala pokoj ďalšie dva roky. Aspoň tak mi to opisoval Šaňo. A súčasnosť? Vraj sa už „až tak často“ nestretávajú. Vraj len „dotlieva“ ich plameň. Tak to definoval môj priateľ.
- Chalan, bola to iná paľba. Sto kíl živej váhy a tá riť, - chvastal sa. Teda nie, Šaňo sa nechvastal, bol skôr džentlmen, ktorý mlčí a užíva si. Nepotreboval verejne hovoriť o svojom sexuálnom živote. Nepotreboval sa stavať do role mača. Ak niečo povedal bolo to krátke, výstižné a trafené úplne presne po hlave.
- Kokos sto kíl? – opýtal som sa.
- Hej. Lepšiu macandu som v živote nemal.
- Macandu? – opýtal som sa.
- No hej. A vieš čo je to centrifúga? – opýtal sa a zalízol. V rámci dobrého vzťahu mňa a nečitateľa to opisovať nebudem. Dosť husté a v celku nechutné.
Toľko teda k Šaňovi, ale prečo píšem tento príbeh? Ja som tých žien moc nemal. Teda ako sa to vezme. Tak stredne. Neviem. Robím si tiež čiarky, ako Šaňo, ale je ich oveľa menej. Z jeho rečí ma pár ženských praktík celkom berie. Teda Žaneta určite nie. Ale to Thajsko by som skúsil.
Zase mi volal Šaňo:
- Ozvala sa mi bývalka.
- Ktorá? – opýtal som sa.
- No predsa oficiálna, moja žena, čo sa tak sprosto pýtaš?
- A čo chcela.
- Vraj som chrapúň a hovädo. Že čítala moje posledné básne. Že ako to vysvetlím svojej dcére keď bude mať svoje deti, - rozohnil sa.
- No a ako? – opýtal som sa.
- No normálne, keď bude mať 18, dáme si trávu a malé pivo. Porozprávam jej o poézii aj písanom slove, - usmial sa.
- A koľko má teraz?
- Trinásť a pol. Krásna po mne, - usmial sa Šaňo.
- Tebe už úplne hrabe, - povedal som.
Chystal som sa na oslavu nejakého sviatku. Tuším to bol ôsmi máj. Alebo prvý? Netuším, viem len že bol voľný deň a v rádii hovorili o mesiaci lásky. Na googli som si našiel, že je to práve máj. Hovoril som, že som mal v poslednej dobe veľké problémy zaradiť časové horizonty do tých správnych priečinkov. Zbalil som si švestky a chcel vypadnúť do lesa. Oslava všetkých mojich kvázi štátnych či cirkevných sviatkov bola hlavne ďaleko od ľudí. Je jedno kde. Hlavne preč. Keď som mal ruksak nabalený všetkým potrebným, zavolal mi Šaňo.
- Spálil som všetky svoje básne, nechal Barboru a aj tú gitaristku, - histeričil ani boja bývalá frajerka. Barbora bola jeho oficiálna frajerka a gitaristka jedna tá múza, ktorú raz dával v Dome Kultúry počas predstavenia ochotníkov z Prešova na ženskom záchode.
- Čo? – opýtal som sa.
- Hej, nechal som ich ako sa nechávajú zabudnuté bicykle pred krčmou, - povedal zúfalo.
- Fasa, - povedal som a pozrel do mobilu.
- Čo mám teraz robiť? – opýtal sa zúfalo.
- Príď, - povedal som skleslo a hodil plný ruksak na zem.
- Do hodinky sme u teba, - povedal.
- Ako sme? – opýtal som sa do položeného Šaňovho mobilu.
Dal som si jahody a čerstvý chlieb so soľou. Jahody z Tesca neboli tie čo rástli starkej na záhrade, ale nejako takto to už časom na človeka príde. Pozrie do kalendára, utrie si čelo a ide ďalej. Jahody rástli niekedy len na lúkach a nestriekali sa kadejakým svinstvom. Niekedy sa ľudia strieľali tiež len vo filmoch. Ale nechcem ďalej pokračovať.
Zazvonil mi zvonček. Keď som otvoril dvere, pochopil som ktorého je. Vo dverách stál vyhúlený a vyškerený Šaňo. Zdravil mi znakom mieru so slovami:
- ôsmy máj, deň víťazstva nad fašizmom, všetko najlepšie brat môj, – smial sa ani by vyfajčil všetko čo mal nasušené u hluchonemého suseda Eda. Vždy som mu hovoril, aby mu to z tej povale zobral. Bolo by nečestné, aby starého pána zabalili zelený. Šaňo si však nedal povedať. Ja som s tým vtedy prestal asi pred mesiacom, lebo som začínal mávať strašné problémy s pamäťou.
- Ako všetko najlepšie, čo? – nechápal som.
- No že mier bratku, vojna skončila, - povedal a otočil sa mi chrbtom. Niekoho volal. Počul som ťažký krok po schodoch a hurónsky smiech.
- Ja som Žaneta, - predstavil sa mi veľký mech ženskej individuality.
- No ty kokot, - povedal som si sám pre seba.
- Já jsem Šaňo, tohle je Žaneta a budeme u tebe bydlet. Mýdlo máme a kondomy si pučíme, - rozrehotal sa Šaňo a vbehol mi do bytu. Žaneta sa gúľala za ním.
Šaňo vytiahol tie svoje prístroje a začal baliť džointa. Šaňo bol ako môj brat. Moja krv. Bol predsa RASA ENS REALE. Niekedy som však jeho schyzofrenickým skokom naozaj nechápal. Zobral som si ho do kuchyne. Žaneta si otvárala Milku. Čokoládu. Našla ju na mojom stole. Ja som ju zase mal od jednej ženskej, ktorej moje básne zmenili život. Teda vraj. Ale ľudia toho nahovoria.
- Šaňo, čo to má znamenať? Kto to je? Myslel som že si na prášky a potrebuješ pomoc. Chcel som ísť do lesa.
- Veď predsa Žaneta, sexuologička...
- A??? Vieš, že nemám rád cudzích ľudí vo svojich intímnych priestoroch, - skočil som mu do reči.
- Ale, Žaneta je naša.
- Hovno naša. Nikto nie je môj, - rozohnil som sa.
- Ako chalani? Pomôžem s niečím? – opýtala sa Žaneta.
- Nie vďaka, sme v pohode, - povedal som.
- Odskočím si na veľkú, - povedala a pri otočke veľkej dámy si prdla. Naplo ma.
- Fest sexy že? – pleštil na mňa oči Šaňo.
- Tebe už z tej trávy musí jebať, - povedal som po tichu.
Na stôl som uložil nakrájaný chlieb, jahody, soľ, nealko pivo, detské šampanské, paštéku Majku, chipsy a domácu slivovicu od Petra z Važca. Žaneta sa vrátila z veľkej a Šaňo na balkóne vykrútil krk svojmu prvému džointu. Teda prvému u mňa. Koľký to bol v ten deň netuším. Ale ako ho poznám aspoň tretí.
- Nespláchla si, - povedal som s hlavou strčenou v dlaniach.
- Úps, sorry. Si nejaký precitlivelý, nezdá sa ti? – ohriakla ma Žaneta a vrátila sa spláchnuť.
- Inak, čítala som tvoje básne, - žmurkla na mňa Žaneta.
- Ja nie, - povedal som opatrne.
- Zarecituj mi nejakú prosím, - povedala a položila mi ruku na koleno.
- Neviem žiadnu, - odsunul som sa.
Začali sme piť. Teda zase som sa dostal do štádia, že kým nie je prázdna fľaša, ani sa nepohnem. A tom som mal byť v lese. Sám. Hm. Čím viac sme pili, Žaneta bola viac v pohode. Fakt normálne že kus. Napadlo mi vtedy. Kým mi vysvetľovala a ukazovala body na mojom tele a popisovala ich latinskými výrazmi Šaňo zaspal. Mne sa postavil a tak som ôsmi máj oslávil poriadnou salvou ostrými na gauč z imitácie kože.
Mal som problémy s pamäťou. Asi som už o tom hovoril, teda keď som náhodou na to nezabudol. Žiaľ, neprestal som s trávou pred mesiacom, ale len včera. Teda vlastne dnes ráno. Teda pred chvíľkou. Taká bola realita. Dni mi utekali ako voda. Podstata tejto demo nahrávky a časti môjho života, však mala iba prísť.
Zazvonil zvonček. Keď som otvoril tackajúc sa dvere, ostal som v šoku. Stotiny, ktoré človeka akoby nabodávajú na hrot ma stáli skoro zdravý rozum. Stála tam Denisa s kuframi.
- Ja som si to rozmyslela, - povedala so slzami v očiach.
- Čo? – dostal som zo seba.
- Chcem s tebou prežiť tento život v pokoji a láske, - povedala už viac oficiálne a nazerala mi ponad rameno do bytu. Do nášho bytu prosím pekne. Denisa bola totiž moja zákonitá manželka. Pohádali sme sa, ona si zbalila kufre a pred týždňom odišla k mame. Teda aspoň myslím že to bol týždeň. Alebo mesiac? Neviem to takto narýchlo presne povedať. Keďže ja som bol v rauši nejaký ten čas, prosto mi to vypadlo. Zabudol som, že mám ženu. Malo sa brieždiť na iné časy.
- Došla pizza miláčik? – zakričala Žaneta zo spálne a dogúľala sa k dverám.
- Prosím mlč, - povedal som a pochopil, že ak toto dám, tak dám všetko.
- To je kto preboha? - opýtala sa Denisa.
- Žaneta, - povedala a podala Denise ruku.
- Ahoooooj Deniska, - dovalil sa totálne žiaľ zase prebudený Šaňo.
- Bozkávam ťa, - lepil sa na Denisu.
- Ale ja teba nie, - povedala Denisa.
- Veď poď ďalej, nestoj vo dverách. Ako doma, ako doma, - opakovala Žaneta.
- Nie že ako doma, ja tu som doma!!! - zakričala Denisa.
- Vy ste nedoniesli pizzu? – opýtala sa Žaneta.
- Pizzu? – vypúlila Denisa oči.
- Bude pizza?! - zakričal Šaňo.
- Mlčte, - preťal som byt.
Denisa nakoniec vošla do bytu a sadla si na botník v chodbe. Dala si ruky do dlaní. Šaňo tancoval nejaký indiánsky tanec, Žaneta do seba tlačila chipsy, akoby ich videla vo svojom živote prvý krát a celý byt lemoval marihuánový mrak. Bol som na pokraji.
- Nalej mi, nebudem sa ťa radšej na nič pýtať, - povedala Denisa v kuchyni.
- Aj do druhej nohy, - vyškeril sa Šaňo.
No a čo no. Viem, sú aj iné happyendy, ale tento bol taký:
Ráno sme vyvetrali byt. Šaňo spal v našej spálni krížom cez posteľ. Žaneta na záchode s chipsami a mi dvaja s Denisou na gauči. Neviem ako sme sa pomerili. Do dnes neviem, čo sa vlastne vtedy presne stalo. Pamätám si len útržky a Žanetine presné ukážky a dotyky ako ženských, tak aj mužských tajných bodov. Pamätám si, ako predĺžiť sexuálny akt, kde sa a ako správne dotýkať. Fúúúúúúú, celkom si toho vlastne pamätám dosť, ale to snáď v inom príbehu. Nie som sexuológ, mal som len hodinu a bol som vraj dobrý žiak.
- Si celkom že prasa, vieš o tom? – opýtala sa rozospatá Denisa a zakrochkala.
- Už nehúlim, prisahám, - povedal som.
- To je v pohode Láska, to dáme, - usmiala sa.
- Ja som fakt zabudol, že si odišla. Ja som zabudol, že vlastne si, - hodil som otvorené karty na stôl.
- Aj ja som zabudla na veľa vecí pred tým, ako som ťa opustila, - povedala.
Boli to celkom pekné vyznania. Čisté a úprimné. Chvíľkové, monotónne a mierne sentimentálne. Áno. V záchode prdela Žaneta. Inak také hlasné prdy som nepočul ani u Jura na vojne v Kežmarku a ten ich mal že fest hlučné. Šaňo balil džointa a podľa mňa ešte stále nevedel kde je.
Vlastne kto vedel? A kto cítil silu budúcnosti niekde v päte? Kto by čo i len náznakom tušil čo bude zajtra, správal by sa inak? Neverím. Keby sme nezabúdali, odkiaľ sme a kto sme, bolo by to všetko iné? Nebolo. Všetko je ako je. Všetko bude presne ako bude. Myslím si.
Sme Rasa Ens Reale: Skutoční. Ozajstní. Živí. Áno. Žijeme na hrane všetkých možností a pohnútok. Sme ľudia. Domýšľame si, vymýšľame a ostávame sami sebou. Až do konca. Myslím, že to tak vtedy malo byť.
Denisa si potom zase raz zbalila kufre a ja som zabudol aký to bol deň, týždeň a dokonca aj rok. Proste odišla. Niekam. Sedím pri počítači a z prehrávača mi spieva NICK CAVE. Ktovie, kam sa to všetko podelo a čo nás ešte čaká. Ktovie, aký je skutočne deň a mesiac a rok. Ktovie kto sme, kým budeme a kto sa k nám nakoniec vráti. Vráti, aby na ostatok s nami prežil v celku pokojný a pekný život.
Ktovie...
