Bola presne ako jeho piatkové ráno. Plachá a zatvorená. Klopila studne a pridávala do kroku. Rána majú nezameniteľnú silu prebdených snov. Sen je môj život. Moje strácanie sa v hľadaní. Hovoril mi o nej. Dokonca mi napísal list. Bol veľmi dlhý. A tak som si ho rozobral na malé časti a zložil inak. Napísal som o tom: Sny sú odrazom našich pocitov a tajomstvá toho odsnívaného. A tak za ňou vtedy odletel. Bolo to niekoľko životov pred týmto. Ja som si písal. Spal a sníval. Slnko bolo už vysoko no ja som nevládal vstať z postele. Tiež som si už toho odsníval. Napísal a niečo málo aj odžil. Myslím na teba. Šialene na teba myslím. Odrážam sa do prítomnosti tvojich zrkadiel. Áno. Myslím na teba. Presne ako on na ňu. Úplne presne. Na broskyňový chĺpok rovnako. Zaspávam bez toho aby som vstal. Pozerám na ten list čo mi písal. Pozerám na fotku, o ktorej mi hovoril. Prichádza ďalší deň. Nevstávam z postele. Nejem. Nepijem. Rozprávam sa so sebou. Rozprávam sa s tebou. A pointa celej tejto virtuálnej výpovede o prežitých snoch? .. Keď mi o nej hovoril, hovoril som to vlastne ja sebe. Keď mi o nej písal, to som písal ja o tebe. Dostal som sa do duálnej vízie vlastného jadra. Na tretí deň som sa potom snažil postaviť. Spadol som na zem a v ruke zvieral prívesok od teba. Silno a kŕčovite. Nezdal sa mi sen, žil som ho. Na ďalší deň som musel ísť medzi ľudí. Mal som taký zvláštny strach. Bál som sa, že ťa stretnem a ty ma nespoznáš. Nech to vyzerá akokoľvek, ale ja žijem svoje sny na tvoj obraz. Život, na tvoj život a nebytie na pozemské bytie blízko vedľa teba. Moje pocitovo je širokospektrálne a predsa iba tvoje. Neviem ako by som to nazval. Neviem čím by som nazval moje diaľavy. Nemena. Áno. Nemena je opak premeny v pocitove na všetky životy. Je to jediný a stály pocit, čo neutícha. Čo nehasne. Čo je večnou súčasťou ľudskej duše. Nemena je viac ako Láska. Totálna nemena a jednosmerný horizont po všetky veky. A tak nestretávam nikoho. Nemám moc v láske ľudí. Nerád sa s nimi rozprávam. Stretávam teba. Smejeme sa. Neviem presne na čom. Potom sa bijeme a hráme šach. Ukladám ťa do trávy. Zatváraš oči. Zatváram oči. Neviem či to je sen, alebo skutočnosť. Preberám sa vedľa seba. Ďalší deň a sen a život. Moja dualita vedľa tvojej. Sadám na bicykel. Dávam si v opustenej krčme pivo a prosím o nocľah. V izbe ma čakáš a smeješ sa, že som zablúdil. Že si ma predbehla. Posteľ je teplá a my ideme do sprchy. Potom tancujeme na pomalé piesne. Som patetický a spomínam. Plačem. Neplač, usmievaš sa. A tak idem spať a prebúdzam sa úplne inde. Mám 37 a bývalé životy. Dualitu hádžem do koša a umývam si zuby. Myslím na teba. Idem do obchodu a kupujem tlačenku. Chlieb a mirindu. Fidorku a maslo. Kečup a vajcia. Dve pivá. Pilsner 12%. Vraciam sa domov. Otvorím dvere a ty si strapatá. Krásna. Vidím ťa. Už si jedol? Pýtaš sa. Nie. A tak sa do mňa oprieš a je sobota. Ani vlna. Prirážaš. Tancuješ. Máš pootvorené pery a vlasy ti hladia ramená. Ja ti hladím vlasy. Tlačenka čaká na stole a my sme po raňajkách. Idem spať. Vstávam. Stretávam ťa. O ďalšie veky. Známa tvár, hovoríš a podávaš mi ruku. V rádii hraje Desmod a mne sa púšťa prvá slza. Rovno do čaju. Revem v sobotu ráno ako malá vydra. Nemôžem prestať. Až sa zadúšam. Slzy mi stekajú hrdlom až do tej najhlbšej jaskyne. Vypínam rádio a odchádzam za ďalšími životmi. Za ním a za ňou. Možno ich zase stretnem. A láska? Tá sa spamätáva z piatkovej opice minulého života. Milujem ťa. Napísal jej správu a neodoslal. Von sa zotmelo a kat si brúsil sekeru na môj ďalší sen o tebe. Nemena. Vstávam a gilotína mi odtína krídla. Nech stratím všetko.. Na veky budem mať teba. Áno teba. Tam aj tam. V sne i živote prebdených modlitieb, čo mi zo sĺz postavili hrádzu na Popradke. Ďakujem, že sme sa stretli aj v tomto živote, - napísal jej správu a odoslal. Bola nedeľa a slnko sa kúpalo v jeho vlasoch.
JM
