Písal sa rok 2000. Konkrétne október, aby som bol presný. Pustili ma z vojny. Vtedy bola vojna ešte rok a ja som dokonca ani nemusel nadsluhovať. Nebol som v base a do civilu som išiel ako čatár. Prvý polrok bol ťaží, odkrútil som si aj dvanásť dní na Ružomberskej psychiatrii, ale inak som to celkom zvládol. Druhý polrok ma dali na štáb a popritom som mal na starosti útvarovú knižnicu. Keďže vojaci s čase osobného voľna zvykli radšej onanovať na záchodoch nad OKM, LEO a inými časopismi s porno tématikou, ja som mohol to isté pokojne vykonávať v knižnici. V teple. Mal som výhodu. Áno, pripúšťam. Už vtedy som veľa písal, ale nič nevydával. Svoje poviedky som si ukrýval v skrinke vedľa postele, alebo veľkej skrini na šatni. Niečo som mal aj na štábe vo svojej kancelárii. Môj kapitán bol dobrý. Keď som odchádzal, dal som mu liter konzumnej vodky. „Marton, ja Vás mám rád“. Rozplakal sa a dodnes neviem, či to bolo od šťastia a tej vodky, alebo mu fakt prišlo ľúto že odchádzam. Neviem, odvtedy sme sa už nikdy viac nevideli. Je to osemnásť rokov. Boli to také zvláštne časy.
V jednej poviedke s názvom VOJNA som to z časti už spomínal a potom sa ma mnohí pýtali, či to je fakt pravda. Nikdy som im nepovedal pravdu. Či to je pravda. Opýtajte sa môjho vydavateľa, povedal som. On ma pozná lepšie ako ja sám seba. Každopádne som sa cítil viac ako spisovateľ, ako recenzent vlastných karikatúr. Ako vravím, všetci čakali, že sa po vojne upokojím. Ale moja živelnosť, šialenstvo, nepokoj a láska nie sú len výsledkom môjho veku, ktorý prejde. Nepočúval som punk a metal, len preto lebo som potreboval dokladovať svoju rebéliu. Prešlo osemnásť rokov a počúvam presne to isté a rovnako sa aj správam. Rovnako rozoznávam a na veci sa pozerám stále z toho svojho uhla. Neuhnem ani Bohovi. Keď som sa vtedy vrátil do civilu, bolo som tak trochu pod parou. Neskôr kolovali po našej dedine zvesti o mojej smrti, ale už teraz je jasné, že to boli len prázdne slová. Presne tak sa volala aj moja pieseň ktorú som napísal v roku 2000. Volala sa Prázdne slová a ja ju sem tam hrávam na koncertoch aj dnes.
Ale k tomu návratu z vojenčiny... v taške som mal vojenskú čiapku so stuhami a kopec mojich poviedok, ktoré som písal na písacom stroji. To bola výhoda celej vojny, že tam mali ten písací stroj. Na rozcvičky som nechodil, lebo som pripravoval počty stravníkov na daný deň. Ale o to nejde. Bolo to za mnou a ja som sa mal začleniť do spoločnosti, ktorá žije v slobode a mieri. Nepotreboval som ani samopal vzor 58 a onanovať som mohol v pokoji pod perinou. Šialený luxus. Užil som si to hneď ako som otvoril dvere izby. Ani som sa nevyzliekal. Viete, nás bolo v Kežmarku na izbe osemnásť, nemali sme súkromie. Podaktorí sme nemali ani frajerky. Takže preto tá prázdna knižnica a plné záchody v dobe osobného voľna. Pamätám sa, ako mizli časopisy. Dokonca sa partia vojakov kvôli tomu do krvi pobila a siedmy ostali v base a ďalší dvaja na ošetrovni – neschopní boja kvôli porno časákom. Viem, trochu neúctivé na slovenskú armádu, ale bol to vtedy holý fakt. Bol to masaker. Keď sa to začalo riešiť, myslel som že sa doseriem od strachu. Skryl som si ich všetky na vrchnú policu knižnice. Hneď vedľa Puškina, Gogoľa a Dostojevského... mal som istotu. Po tých by tu nikto ani len nepáchol. Vlastne skoro nikto ani nevedel, kto to je. A tak som mal všetky časopisy u seba. S poviedkou: „Totálny pat“, som potom vyhral celoslovenskú literárnu súťaž armádnych jednotiek a dostal opušťák na tri dni. Poviedka bola o vojakoch a veľkom psovi. Ako ho vytiahli z pytliackej pasce. Pes ich potom dohrýzol, lebo on nerozdeľoval ľudí na dobrých a zlých. Boli to pre neho ľudia. Tí istí, čo nastavili spomínanú pascu. Vojaci pred ním utekali a vyliezli na stromy. Pes neskôr v pokoji odkráčal ale jeden vojak padol zo stromu tak nešťastne, že si zlomil obe nohy. Také fádne, ale na prvé miesto to stačilo. Doma som sa potom z piatkového opušťáku ukázal až v nedeľu. Prosil som mamu o sto korún na cestu nazad. Smrdel som za potom a pálenkou. Že mi dá, ale musím sa bezpodmienečne osprchovať a prestať piť. Bola pohoda, onanovať vo vani. A do konca doma. No a tak mi tá vojenská služba nejako zbehla. Cigán Gejza na konci reval jak malý keď som odchádzal. Marton ty kokot, ty mi tak budeš chýbať. Povedal vtedy. Aj mne chýbal. Ale len krátko. Potom som na neho zabudol. Ono to je tak, niekedy sa proste zabudne. Čas prejde a voda sa preleje. Ostane len spomienka a trochu prachu.
Do civilu som prišiel dvadsiateho šiesteho septembra 2000. Povyzliekal som sa, zobral som si do kúpelne dvojdek PANASONIC a do neho Metallicu – Master of puppets. To som už spomínal v spomínanej poviedke VOJNA, ale nedá mi to kvôli kontextu nepriblížiť ešte raz. Napustil som do vane vodu a čakal. Bol som fest unavený. Poslednú noc na vojne sme nespali a čo to popili. Ešte stále mi znie v hlave: CIVIL CIVIL CIVIL. No a tak ho tu mám. Napadlo mi. Voda tiekla do vane akosi pomaly. Para stúpala a ja som začal onanovať. Bolo to príjemné. Konečne doma. Napadlo mi. Album Master of puppets, od Metallici je podľa mňa vrchol trash-metalovej scény ako takej. Jej vplyv poznať aj na mnohých kapelách v tomto veku. Táto kazeta bola prvá, ktorú som si kúpil v Poľsku za 40korún. A dodnes má vplyv nielen na moju hudbu, ale aj tvorbu ako takú. Do vane som si vtedy zobral párky. Luxusne som ich zjedol a zaspal. Zobudil som sa na padajúce a rinčiace sklo do mojej vane. Keby ma vtedy jedno z tých skiel trafilo a preťalo tepnu, asi by som to nepísal a slovenská poetická scéna by tak ostala čistejšia. Pripúšťam, že aj prozaická. Keď som sa otočil do okna, ktoré som mal za chrbtom, videl som tam visieť suseda, ktorý kričal: Janko nie, Janko nie. V tom sa vyvalili dvere kúpeľne a tam už stál uplakaný a roztrasený otec. Prečo Janko? Prečo? Ničomu som nerozumel. Veď sa len kúpem, povedal som. Ty sa nechceš zabiť? Opýtal sa ma otec. Nie prečo? Otec si vtedy myslel, že som si hodil do vody PANASONIC s Metallicou a zabil sa prúdom. Nemohol sa dostať do kúpeľne a tak utekal po rebrík ku susedovi Milanovi. To by som neurobil Metallice, a ani sebe. Žeby som ich tam utopil a seba zabil. Vyšiel som z vane nahý a vošiel na chodbu. Tam už bola aj teta suseda, ktorá sa to dozvedela a asi chcela prísť kondolovať. Nič také sa však nekonalo a ona na tej chodbe pozerala na môj penis, ani by v živote podobný nevidela. Pripúšťam trápnosť situácie, ktorá vtedy nastala. Otočil som sa teda zadkom a vošiel nazad do kúpeľne. Prečo Janko? Prišla sa ešte do kúpeľne opýtať teta Lyda, keď som zbieral s otcom sklo z vane. Neviem, povedal som a fakt ničomu nerozumel.
Správa sa vtedy nielen že veľmi rýchlo rozšírila, ale ona sa aj zmenila vo svojej podstate. Tlačové oddelenie našej obce hlásilo: Jano Marton spáchal samovraždu. Najprv si mysleli, že to môj otec a až potom došli na to, že to ten mladý básnik. Vraj mu preskočilo. Aj tak nemal všetkých nikdy po kope. Sedával v krčme sám a podľa niektorých vraj bral drogy. Tvrdé drogy. Pervitín a tak. Stále nosil tie dlhé vlasy a náušnice. To sa dalo od neho čakať. Večne len tie slúchadlá na ušiach a svoje svet. No nemohlo to skončiť inak. Určite nie. Chudák jeho rodičia, no a tak podobne. Tešili sa z vlastného šťastia a pokoja všetci okolo rozprávajúci.
Bude pohreb. Objednávam veľa klincov. Povedala kvetinárka. Mladý Marton zomrel. Viete ako to chodí. Vyšinutý, furt niekam lietal. A vraj popíjal, ba čo viac. Drogy? Drogy, povedala potichu kvetinárka. Škoda mladého života, hovorili Sviťania. Teta Lyda vtedy čakala mamu pod mostom, ktorá z práce kráčala pešo: Jano Jano... povedala jej so vzlykotom. Čo Jano? Opýtala sa vtedy mama. No chcel sa zabiť.
Mama mi dala vtedy takú po pysku, žeby aj otca položilo. Vyzvracal som sa a prezliekol. Odvtedy som sa nesmel v kúpeľni zamykať a aj to bol dôvod, prečo ma brat chytil onanovať. Nie je to nič čo by malo byť tabu, len to je proste nepríjemné. Na to by mal byť človek sám. Určite. No a tak dni leteli a ja som si našiel prácu. Teda otec mi našiel. Pod sľubom, že nebudem brať pervitín. Že mu to narozprávali chlapi v kostole. A že si pichám aj niečo iné. Stálo ma veľa síl, kým som mu vysvetlil, že fajčím iba trávu. Marihuanu. THC. A že pijem pivo. Desinu. Nič menej, nič viac. Presne ako dnes. Chvála Bohu mi to ostalo. Viete ako sa hovorí: Začnem fajčiť, ale piť neprestanem. Každopádne mama mi vtedy na znak dôvery dovolila na záhrade vypestovať krásnu rastlinu zelenej farby, ktorú som ale musel tesne pred rodinnou opekačkou zložiť. Vyfajčil som ju potom postupne na okne. Nepísalo sa mi ale po nej lepšie a tak som to s mojou tvorbou nekombinoval. Písal sa rok 1999. Aj dnes som jednoznačne zástancom čistej mysle pri mojej tvorbe. Niektorí majú skreslené predstavy a dúfajú v ópijové raje svojich umeleckých hrdinov a ono je to celkom naopak.
Dnes už viem, že všetky moje slová sú tu skrz lásku. Bolo to dávno: VÚ-1603 – Kežmarok Záľubica. Protiletecká obrana – desiatnik Ján Marton. Pán kapitán, hlásim, že sa počas mojej služby nič nestalo, iba som našiel lásku. Kričím zo sna dnes. Stopy sú fest dobrá vec. Moje stopy sú tu preto, aby som mohol písať a tvoriť. Moje stopy sú tu na to, aby som o nich nikomu nehovoril a nikomu ich nevysvetľoval. Nepotrebujem dokresľovať pravde krídla. Ani klamu viazať oči čiernou šatkou, ani pred popravou. Nechávam tomu voľný priebeh. Nechávam svojej slobode naozaj slobodu.
V auguste v Košiciach po čítačke na rohu Hlavnej, kde má Ryba Košice svoju podnikovku som si dal tresku. Dva deká a ďalšiu kofolu. Feferónový šalát a tri rožky. Fest dobre som sa najedol. Keď som bol na odchode, kričí na mňa hlas: Jano Marton, si to ty? Ty kokos Rasťo, neverím. Objal som ho. Ešte stále ti uteká do prava? Opýtal sa ma. (Volali ma na vojne Praváčik, lebo mám penis jemne zahnutý do prava). Jasné, buchol som ho do ramena. Koľko to je? Ty vole osemnásť rokov. Nie. Už devätnásť, opravil ma. No a tak som mu rozpovedal, že som začal písať poviedku o vojne a kofolu už nedopil. Dali sme si vo vedľajšej pivárni desinu a borovičku. Klasika, jak v Kežmarku v roku 1999. Nakoniec sme sa nejako tackavo dostali na hlavnú stanicu a on ma naložil na vlak smerom do Popradu. Dal sprievodkyni 10eur s tým, nech ma v Poprade nezabudne zobudiť. Kúpil si mi fajku vo vlaku bracho? Opýtal som sa vtedy ožratým hlasom. Rasťo mávol rukou a sprievodkyňa na mňa pozrela štýlom: Ty prasa nadržané nezobudím ťa ani v Mikuláši.
No a aj keď sme si vymenili čísla a sľúbili si, že si ráno s Rasťom zavoláme, nestalo sa tak. Niektoré príbehy jednoducho nemajú pokračovanie a možno aj presne preto sú stopy fest dobrou vecou. V stopách sa stále hľadáme a vidíme. V stopách spomíname a žijeme v nádeji. Žijeme tak, akoby sme chceli a možno iba dúfame, že budeme žiť tak ako dúfame. Je to komplikované. Veď akoby aj. V jednoduchosti tkvie krása spoločnosti. V zložitosti však kroky jedinca.
A tak som napísal v nedeľu ešte jednu báseň a zjedol vývar. Zobudil som sa o piatej a čítal Edgara Alana POEHO. Potom som si uvaril kávu a zahral na gitare. Bola ešte tma, keď som toto začínal písať. Pomedzi som trochu zdriemol a dokončil to na obed. Zvony zvonili a chlieb vo Sviťanskom Tatrapeku sa piekol. Voda tiekla a pálenka rezala hrdla unaveným pijanom. Uvaril som si čaj a zavolal mojej dcére. Volá sa Tamarka.
Severná Kórea strašila vojnou a Američania sa bili do pŕs. Bol som na vojne, hrdo sa hlásim k obrane nášho štátu. Na streľbách som bol najlepší, hoci som nikdy nevedel zložiť samopal nazad. Ale to bolo dávno. Nešiel by som do vojny. Do tej takej ozajstnej. Radšej by som sa nechal zavrieť na psychiatriu ako v roku 2000.
Tak a ešte podstata tohto príbehu... Poďme k stopám: Kurt Cobain zomrel v roku 1994. Presne rok na to bola v Popradskom klube Céčko alternatívna diskotéka na výročie Kurtovej smrti. Obliekol som si sveter po kolená a z mastné vlasy uvoľnil z gumičky. Katarína vyzerala presne ako Courtney Love (manželka Kurta Cobaina). Blond vlasy, veľké pery aj kozy. Bola odo mňa o dva roky staršia a každý Nirvaňák, rocker a metalista po nej išiel ako po údenom. Katka však chcela iba mňa. Neviem prečo, ale chcela iba mňa. Už v bývalom Zvončeku na Popradskom námestí sme si spolu ťukli s pivom a zelenou. Teda zelená bola v pive. Volali sme to magické oko. Potom sme prvý krát okoštovali trávu. Teda, ona vravela že prvý krát a ja som klamal, že prvý krát. Nechcel som vyzerať ako feťák. Celkom ma brala a dá sa povedať, že som ju balil. Ona mi neskôr povedala, že to ona zbalila mňa, že som bol ako taký zajac hanblivý. Ono to už je teraz vlastne všetko jedno. Rieky pretiekli, stopy sa zmazali. Teda som si to myslel, že sa zmazali, alebo len tak stratili v čase. No a tak keď sme to spolu robili na intráku vo Svite opýtala sa ma, aké meno dáme našej dcére. Klaudia, povedal som a zasmial sa. Bolo to rýchle a vlastne nič moc. Každopádne to mojej hrdosti a egu výrazne napomohlo podskočiť. Katka sa potom odsťahovala do Serede. Alebo do Šale už neviem. Jej otec tam dostal nejakú dobrú robotu. Tak išli všetci. Aj so sestrou a dvomi mačkami. Už som ju viac nevidel.
Keď som ešte býval vo Svite na Školskej a vychádzal z garáže, taška z Tesca sa mi roztrhla a ja som zbieral pomaranče a maslo a chipsy zo zeme. Periférne som videl, že sa ku mne blíži postava. Dvihol som zrak a tam fest pekné dievča. Hovorím si Jano ty prasa upokoj sa a zbieraj potraviny, doma ťa čaká hladná žena a dcéra. Ahoj, povedal mi hlas. Dvihol som hlavu a neskôr sa postavil. Dobrý deň, povedal som ja. Ahoj oci, povedalo dievča. Prosím? To bude nejaký omyl, povedal som nechápavo. Si Jano Marton, ten spisovateľ zo Svitu? No áno dajme tomu že som. Som Klaudia, tvoja dcéra. Tu je fotka, kde si s maminou pred dvadsiatimi tromi rokmi. Prosím aká fotka, aká dcéra... zhrozene som koktal. Bola nádherná. Fakt. Pery zdedila po mame. Bola presne ako cez kopirák. No brutal. Chceš, aby som išiel na DNA testy? Opýtal som sa tak trochu nervózne a vzťahovačne. Vlastne ani neviem, prečo to zo mňa vyšlo. Možno preto, že som taký strachopút a zahľadený egoista. Nie, nie vôbec, ja len že, som mala cestu pod Tatry a už dávno som sa pokúšala zohnať ťa, no stále mi do toho buď niečo prišlo, alebo som si povedala, že to je chujovina, keď si sa na mňa vysral. Ale ja som sa nevysral ja... Už to nerieš, usmiala sa a začala so mnou zbierať pomaranče. Viete, chápte moje vtedajšie rozpoloženie. Ak to bola moja dcéra, ja som bol vtedy dieťa. Keď som ju splodil, teda ak pripúšťame, že som ju splodil. Ale to nie je výhovorka, to je iba ako pripomienka k faktu. A vôbec, nie je to bežné zbierať popadané potraviny a po dvadsiatich troch rokoch sa zoznamovať so svojou dcérou. A to všetko súčasne. To je v pohode oci, ja som len chcela, aby si vedel že som a že ja viem, že si. Nechcem ti ani vyčítať, ani ďakovať. A ani nič medzitým. Ako si ma našla? Bože máš plný facebook tých tvojich fotiek a básní a čítačiek. Jaj. A inak, dobre vyzeráš. Povedala a usmiala. A ty? Čo robíš? Ako tu, alebo čo robím tak normálne? Tak normálne, povedal som. Maľujem. Otočila sa a dala na odchod. Naplo ma. Polkol som to nazad a zakričal: Ale čo teraz? A ako sa má mama? Teraz už nič, usmiala sa a nasadla do veľkého mercedesu. A čo mama? Zakričal som ešte raz. Pokrútila hlavou a vrátila sa už rýchlejším krokom nazad. Zomrela, povedala s potláčanými slzami, otočila sa a teraz už odišla navždy. Kedy, ako? Povedal som tak tlmene, že to nemohla počuť. Zdalo sa mi to ako sen. Mal som vtedy čo robiť, aby som sa doma nezložil a nikto nič nezbadal. Žena s dcérou ma už čakali na okne verandy. Kto to bol? Opýtala sa ma vtedy žena? Ale neviem, pýtala sa na Podtatranskú galériu, povedal som. Na čo? No kde je Podtatranská galéria. A ty ju poznáš? Koho galériu? Nie, to dievča preboha. Nie a odkiaľ? Opýtal som sa. So ženou som sa rozviedol ešte v ten rok, ale na Klaudiu myslím každý deň. Stretávam sa s psychickými problémami, kedy si nahováram, že to bol len sen. Že som ju nikdy vlastne nestretol. Každý deň myslím na ten moment. Stále ju mám pred očami. Ako ma našla? Bola to fakt moja dcéra? Stále vidím ten jej šibalský úsmev a mamine pery. Bože bolo to tak dávno. Ešte pred vojnou vlastne. Neviem, čo budem robiť a do tohto príbehu sa vlastne ani nedostane to čo som spravil, alebo čo by som spraviť mal. Mal som si to užiť asi až do konca života. Pocit. A pocit nie je len slovo. A tak som premýšľal a nechal si to všetko iba pre seba. Teda ak nerátam túto poviedku. Stopy sú fest dobrá vec. Otvárajú brány a prebúdzajú pocity. Prebúdzajú bdejúce sny a otvárajú ďalšie otázniky a nikto vlastne netuší, ako to celé nakoniec dopadne.
Začína pomaly snežiť a ja si obliekam čiapku a rukavice. Bežecké tenisky a do slúchadiel si dávam METALLICA – Master of puppets. Je to album z roku 1986. Je to neuveriteľné, aká je toto hudobná nadčasová stopa. Vychádzam von a začínam behať. Myslím na moju dcéru, na Klaudiu (moju prvorodenú dcéru) a mamu. Ktovie čo všetky tri robíte.
Zrýchľujem krok, zips na mojej bunde si vyťahujem až po krk a zapínam stopky. Toto som celý ja, stále si musím niečo dokazovať. Áno, musím inak by som sa vtedy v tej vani asi naozaj utopil, alebo by mi minimálne sklo čo do nej padalo preťalo tepnu. Ale to by bola iná poviedka a nepísal by som ju ja.
Prestalo snežiť. Stmieva sa.
Jano Marton
