Keď som pred časom zavesil na svoju stránku poviedku s názvom „Stopy, lebo stopy sú fest dobrá vec“, nečakal som na nič. Na žiadne reakcie ani otázky. Už som si zvykol, že pár ich vypáli a pár krát mi zazvoní mobilný telefón. Vždy to zvyknem odbiť jednou vetou. Mám dar miliónov slov, ale aj krátkych viet. A vôbec. Keď niečo napíšem, nečakám na nič. Dopísal som a tým pádom plameň zhasol. Lebo ja píšem kvôli sebe. Kvôli nikomu inému nie. Píšem pre momentálny pocit a momentálnu silu vízie, ktorú zo seba potrebujem v daný okamih dostať. Teda dobre. Klamal by som, keby som povedal, že som nepísal hlavne básne pre ženu. Z lásky. Z tej najčistejšej lásky. Boli to tie najkrajšie chvíle, tie najkrajšie básne, ten najkrajší svet, aký sa dá vidieť len tak voľným okom a nahou dlaňou mojich metafor. Nikdy by som nič nemenil. Nikdy. Láska je plachá a ustarostená. Láska býva nemá a aj plná vresku. Láska býva prenádherná a aj totálne zúfalá. Bezbranná a nahá. Dá sa o nej spievať a dá sa o nej písať. Dá sa pred ňou zbytočne utekať a skrývať. Áno. Klamať o nej, že neexistuje. Áno, dá sa. Dá sa možno aj žiť. Áno, určite aj žiť. Láska, jedine láska je nemenná, cez všetky úskalia prekážky a pocity. A to nechcem byť ani nijako sladkastý, ani nijako patetický. Je to proste tak. Ale to povedali už dávno mnohí a oveľa múdrejší predo mnou.
Slnko zapadá za Svitom. Tesne za jeho koncom. Vidím stále jeho malý chvostík. Slnko je ako spermia. Ako nový život, ako ráno ktoré preteká vesmírom. Slnko je to najsilnejšie čo poznám. Prišla mi esemeska, že potrebujú moju krv. Tak som sadol do auta a letel za slnkom až do popradskej nemocnice. Zase nič. Z 11tich krát mi krv neodobrali už štvrtý. Dva krát málo železa – nízky hemoglobín a dva krát strašidelný stav úzkosti a chvenia. Tentokrát to bolo to železo. Čo už no. Nepomohol som. Bol som smutný. Sestrička, ktorá mi brala vzorku z pravej ruky sa ma pýta: To ste si nemohli dať vytetovať na ruku iné zvieratko ako takúto muchu? Kiežby som iné stretol. Povedal som a stisol pery. No a tak som už len pomalším krokom sadol do auta a odišiel nazad do roboty. Cítim, že musím krv vrátiť za brata. Tomu tú jeho menili, keď sa narodil. Ale neberiem to len tak, že iba za brata. Beriem to tak, že chcem pomôcť. Niekedy fakt chcem pomôcť a ľudia mi nevadia. Inokedy je to iné, ale teraz to nechcem rozoberať. Slnko zapadá za Svitom. Svit je moje milované mesto. Tam som sa narodil a tam som skoro zomrel. Tam som prežil to najkrajšie z celého môjho života. Tam ma stretlo to najčistejšie bohatstvo. Tam som našiel lásku. Tam som sa naučil písať. Tam by som chcel zomrieť. Možno raz. Neviem kedy, ale raz určite.
A autori? Písalkovia a hipíci? Moderní hipsteri a famózni fajnšmekri plní štýlovej vaty? Neviem, kam by som sa zaradil vlastne ja. A vôbec... Ono to tak býva, že tí ktorí tvoria, čistia svoje častice. Autor dostáva impulz skrz nejaké nevysvetliteľné chvenie vo svojom vnútri. Vtedy by to malo mať šancu, že to vypáli dobre. Milujem písanie, lebo je slobodné a nikto mi do neho nekecá. Môžem si napísať čo chcem. Môžem si predstaviť čo len chcem. Môžem klamať a hovoriť pravdu. Môžem si vybrať. V podstate najdôležitejšie zo všetkého je predstava. A básne o láske? Nechcem aby to znelo ako mudrovanie, lebo ja sa stále cítim ako spodina slovenského spisovateľského undergroundu, ale... Myslím si, že ak chce niekto napísať dobrú báseň o láske, nesmie sa zamilovať do osoby, alebo konkrétneho človeka. Básnik by sa mal zamilovať do predstavy. Do predstavy preto, lebo tú si môže formovať podľa seba. Človeka, toho nie. Môže sa zamilovať aj do konkrétnej predstavy. Do oparu a snov. Vtedy by to mohlo vypáliť, na celkom dobrú notu. I keď výsledok nie je nikdy vždy zaručený. Ale začal som pokračovaním mojej poviedky, tak to pokračovanie asi aj dokončím. Teda mal by som. Každopádne, ja som si svoje básne o láske odžil: Zamiloval som sa do človeka, ale aj mojej predstavy o ňom. Ale to je iný príbeh.
Pustil som si Led Zeppelin. Tých naozaj môžem. Určite patria k trom najlepším rockovým kapelám na svete. Ak nie k dvom. Ale nechcem tu recenzovať rockovú hudbu. Hudba počká, moje pocity nie. Pocity sú to najväčšie bohatstvo čo mám. Ak sa tlačia von, musím im dať slobodu. Nemôžem si dovoliť iba tak ich ignorovať a nechať spadnutú sieť. Dopísal som román. Nech to vyznie akokoľvek narcisticky, ale veľmi sa mi páči. Mám z neho radosť. Dal som do neho v momentálnej chvíli všetko čo som v sebe mal. Bude to naozaj pekná kniha. Teším sa na ňu.
Každopádne: Týždeň po uverejnení spomínanej poviedky na mojej Fan page na sociálnej sieti Facebook som dostal do svojej schránky toľko správ, že som sa až zľakol. Medzi nimi bola aj ponuka na rande. Veľa ľudí sa ma pýtalo, či to je fakt pravda. Ale aj na to som si už po čase zvykol. Že keď niečo vydám, ľudia sa ma pýtajú, či je to pravda. A na koľko je to pravda a či to naozaj. Nikdy neodpovedám. Ono to možno pravda je a preto okrem toho, že tú pravdu priznám, nepotrebujem ju vysvetľovať.
Každopádne stopy sú nádherná vec. Základ hlbokých stôp je jasný: Nad ničím netreba robiť vatru a páliť to. Je dobré nechať si to v sebe. A keď som nikdy neuznával slovo: „Prijať“, teraz je na mieste. Ak by som to všetko spálil a neprijal, nikdy by som o tom nemohol písať. Nikdy by som nemal pocity aké mám. Ja som niektoré veci prijal a o tie som tým pádom bohatší. Prijal som svoje stopy a možno aj hlbšie veci, ktoré bolia. Určite som ešte neprijal všetko, ale vraj sa učím. A že mi to ide celkom dobre. Horšie to je s mojou horúcou krvou. Keď staviam dom, prijímam a zhlboka dýcham, hocikedy sa mi ale stane, že proste vybuchnem a všetko zbúram. V jednom momente. Niekedy na sebe pracujem aj pár mesiacov. Som na seba prísny a okrem jedla som si schopný nedopriať ani len pohľad na to čo milujem. Snažím sa a pracujem...znenazdajky však príde moment, ktorý nezvládnem. Potom všetko pálim a chvejem sa. Skrývam sa pred svetom a hľadám aspoň kvapku vlahy, ktorú potrebujem pre svoju existenciu. Tá moja vlaha nie je ničím výnimočná. Nenudím sa so sebou, ale niekedy je to fakt kríž. Skrátka - učím sa žiť. Fakt. Preto si ako autor na emócie dávať pozor nesmiem, ale ako človek musím!!! Musím, lebo by som sa zbláznil. Vždy by som sa topil a lietal a padal. Preto medzi Jánom Martonom autorom a Jánom Martonom bežným mužom, je veľký rozdiel. I keď som raz povedal, že ja tie svoje slová žijem. Neklamal som. Žijem. Musím ich však od seba oddeľovať, musím na nich dávať pozor. Moje emócie sú ako šialený vietor v korunách stromov, ktorý ich nad ránom trhá a láme. Stačí malý impulz, aby sa vietor premenil na hurikán a všetko zo sebou zobral. Musím sám seba strážiť. Občas som si myslel, že je to na diagnózu a ono to aj je. Ale veľa pohybu a slov ma naozaj drží nad vodou. Každopádne na moju poviedku Stopy, som dostal toľko ohlasov, ako asi ešte nikdy. Ja viem, v minulosti to bolo iné. Autor niečo napísal. Potom čakal mesiac. Teda nečakal, len ten mesiac akosi prešiel a on už ani nemyslel na to, že na pošte hodil niekedy do nejakého vydavateľstva obálku. Medzi tým zabudol na to, čo vlastne napísal a až potom mu prišiel poštou list, že ako to vlastne myslel. A že je to možno celkom dobré, a chceli by to uverejniť. Predstavte si, že ten autor vtedy možno už ani len netušil, čo napísal pred mesiacom. No a potom je to problém, hrabať sa v myšlienkach a pocitoch ktoré boli. Dnešný svet on-line je v tomto celkom férový. Vie nastaviť zrkadlo oveľa skôr. Časy keď som silou mocou potreboval vydať knihu, tak ako napríklad môj debut sú preč. V tomto som pokojnejší. Nepopieram ale, že som za knihy ktoré mám, celkom šťastný. Vlastne to som chcel. Človek je ale tvor zvláštny. Keď niečo veľmi chce a dosiahne to, neznamená to, že sa upokojí. V mnohých prípadoch to paradoxne naberá úplne opačný charakter. Chce ešte niečo a chce to možno z inej strany, v inom množstve. Toto je pre ľudskú rasu charakteristické. Ale je to dobré, žiť v koži človeka. Nechcel by som byť mačka, hoci tie mám veľmi rád. Fakt. Veľmi.
Takže keď som už načal tú tému odkazov na moju spomínanú poviedku, musím to dokončiť. Dostal som naozaj veľa správ. A nie je to tak, že som musel čakať. Dostal som to pár dní na to. Niektoré dokonca aj v ten deň. Takýto moderný autori pred tými z minulosti majú výhodu. V komunikácii. Nehovorím, že je to niečo, čo by malo ovplyvniť ich tvorbu, ale je to médium, ktorého reakcie môžu maž vplyv na ich tvorbu. Medzi spomínanými správami tam bola ale aj jedna veľmi zaujímavá od jedného polo – bulvárneho slovenského média. Písalo sa v nej:
Vážený pán Marton,
čítali sme si Vašu poviedku s názvom: „Stopy, lebo stopy sú fest dobrá vec“. Ak pre naše médium dokážete napísať dve pokračovania, vieme sa dohodnúť aj na honorári. Máme ale podmienku, musí tam byť spomenuté slovné spojenie: Slušné Slovensko a meno politika .... (nebudem ho zverejňovať). Veríme, že sa dohodneme a týmto začneme aj našu spoluprácu.
S pozdravom redakcia .... (nebudem tiež zverejňovať)
Tak som sa trochu pousmial. Udrel som sa do hrude, keď už som ten autor, tak nech ním aj naveky ostanem. Autorom. A nie predajcom svojich myšlienok. Čo som nejaký podomový predajca kníh? Opýtal som sa vtedy sám seba. Keď som mal 18, chcel som pýšiť a možno vtedy by som sa aj potešil a z fleku to prijal. Už keď sme dnes o tom slove prijatie toľko hovorili. Keď som mal 18 a hovoríme o tých stopách, pýta sa mi spomienka:
Dva týždne po konkurze na predvádzanie oblečenia mi listom prišlo vyjadrenie, že ma prijímajú ako modela. Tak to Vám poviem, to boli časy. Ako rebelujúci rocker, som musel každú stredu zmeniť svoju životosprávu: nepiť veľa piva a nefajčiť trávu. Umyť si hlavu, učesať sa a dlhé svetre vymeniť za fraky, alebo nejaké iné módne handry. Prehliadky sme mali každú stredu. Mali sme ich v dvoch časoch. O štvrtej a o šiestej. Dostal som za to 400korún. Viete čo to bolo mať 400korún každú stredu v roku 1999? Bol som „milionár“. No a tak som sa zapredával a usmieval na móle bývalého Popradského obchodného domu. Teraz je tam vysvietené nákupné centrum. Vtedy to bol Prior a páčil sa mi viac. Ale to je len vec vkusu. Fest som sa cítil jak hviezda. Parádne mi bolo. Až sa nad tým teraz usmievam. Každopádne, chcel som aby moja kariéra modela porástla, ale opak sa stal pravdou. Môj rockerský štýl života a šialenstvo čo vo mne drieme ma totálne prevalcovalo. Raz som prišiel na prehliadku doslova že najebaný. Ono bol vždy rozdiel, lebo jednu stredu sa predvádzala ležérna móda a druhú spoločenská. Vybral som si tú nesprávnu stredu, lebo vtedy sme predvádzali svadobné šaty. Pamätám si to ako dnes. Hral Bocceli. Mal som vyjsť na mólo pomalým krokom a zobrať nevestu pod pazuchu. Bolo tam vtedy kopec ľudí a vpredu to fotili oteckovia nádejných modeliek. Teda až kým sa model Marton nezdrbal na zem a nestiahol so sebou aj krásnu nevestu. Po štyroch som sa vtedy doplazil do zákulisia. Tuším som urobil na kolenách fraku aj diery. Zhodou okolností bola vtedy na prehliadke aj moja frajerka, budúca a teraz už aj bývalá manželka Zuzka. Po prehliadke ma čakala von a povedala mi: Jano, baví ťa robiť zo seba chuja? No a vlastne mala pravdu. Každopádne stopy sú fest dobrá vec. Nebavilo ma zo seba robiť chuja a tak ma vyhodili. Moja kariéra modela sa tak skončila skôr, ako vlastne začala. Pred tromi hodinami som volal Zuzke, že bude v mojej poviedke. Že poviedka je v pohode a že ju mám rád. Nie poviedku, ju. Tak sme pospomínali, zasmiali sa a ja som si tieto vety proste neodpustil.
Neskôr sa zo mňa po neúspešnej „nekariére“ modela stal autor. Tiež sa v podstate obnažuješ a prezliekaš zo šiat do šiat. Je to niečo podobné, i keď svojim spôsobom celkom iné. Stal sa zo mňa spisovateľ. Veľmi dlhú dobu som si to nechcel pripustiť. Nakoniec som to prijal. Začínal som ako kópia Bukowskeho. Bolo to tak v roku 1997. To bolo dávno. Potom som prešiel na nasládlejšiu vlnu a skončil pri totálnej láske. Ale to som spomínal hneď v úvode. Ohľadom môjho písania toho naozaj netreba veľa predstavovať. Každopádne keď som písal o tých správach: Cítil som, že budem reagovať a odpíšem. Čo som odpísal na ponuku rande nezverejním, bolo to naozaj veľmi osobné a intímne. Nie som autor – hulvát. Viem sa slušne správať, a niekedy keď mi to vypáli, napísať aj jednu z tých krajších básní. Každopádne som na správu zo spomínanej redakcie zareagoval takto:
Vážená redakcia, neďakujem za Vašu správu. Hoci by sa zo slušnosti patrilo poďakovať. Radšej skapem od hladu, ako mám písať za honorár o politike. Nasrať!
Bez pozdravu – Jano Marton
Správu som odoslal a do dnešného dňa nič nedostal nazad. Je to už tretí týždeň. Asi som niekoho urazil, alebo si iba v tej redakcii povedali, že som psychopat. Pripúšťam, som. I keď na druhej strane, nejaká tá koruna by sa mi zišla. Mám pokazené auto, chcelo by to nové. Ale aj nový bicykel a mám vyhliadnutú aj ďalšiu gitaru. Áno, som materiálne založený a mám rád pekné veci, ktoré sú mi blízke. A áno, záleží mi aj na obale. Veľmi. Práve dávam dokopy obálku môjho nového románu, bude krásna. Dal som do môjho románu všetko, čo som mal tam dnu. Vyjsť by mal niekedy pred letom. Možno v lete. Nie. Nechcem to robiť ako marketingovú kampaň pre čitateľov na letné dovolenky k moru. Nechcem robiť žiadnu kampaň. Len hovorím, že som napísal knihu o sebe a hlavne sa nikomu nezapredal. Teda aspoň nie v tejto chvíli. Neviem. Je to len čas a ten naozaj nie je vôbec podstatný.
Môj nový román bude o stopách. Áno, bude hlavne o mne. O mojich stopách a tak trochu o streche a brezách. Bude o tom čo milujem a z čoho mám príšerný strach. Vydám ho a potom si dám pauzu. Teda nedám si, písať musím stále, dám si len takú nejakú pauzu kedy sa nebudem predvádzať. Tak to cítim. Je čas, na nejaký čas odísť a potom zas. A tak dookola. Veď ja to dôverne poznám. Áno, budem v ňom celý. Ale že úplne celý. Mnohí by povedali, že čo píšem poviedku: Stopy II. a hovorím tu o svojom románe, ale všetko má také svoje poprepletané súvislosti. Naozaj všetko. I keď by som nechcel, aby sa mi všetko v súvislostiach vracalo, ono sa to tak deje a ja sa s tým musím vyrovnať. Nie vlastne nemusím sa s tým vyrovnať, len ako som o tom písal v úvode, nesmiem to v sebe zabiť. Ak to v sebe zabijem, prestanem vnímať svet tak, ako ho vnímam a ja ho vlastne nechcem ani inak vnímať.
Mojou najväčšou stopou v mojich najhlbších stopách je moja dcéra Klaudia. Moja staršia dcéra. Vyše dvadsať rokov, som ani len netušil že existuje. Neviem, či ona bola na tom lepšie, ale tušila, že existujem. O našom prvom stretnutí som písal v prvej časti. Toto je druhá a posledná. Áno. Teda, aby som to nedramatizoval, neviem o veľa ľuďoch a ich existenciách. Ľudia ma moc nezaujímajú. To je pravda. Dnes o sebe vieme. Ja o Klaudii a ona o mne. Napíšeme si občas na vajbri a už sme sa na našich stretnutiach na pive aj pár krát schuti zasmiali. Má doma všetky moje knihy. Skoro ma vystrelo, keď mi ukázala fotku svojej knižnej poličky. Vyzeráme jak frajer a frajerka. Nie otec a dcéra. Je celá mama. Celá Katka. Na mamu som sa jej už viac nepýtal. Ona nerozprávala a ja som necítil, aby som sa pýtal. Klaudia ďakujem, že si a že sme sa stretli – Otec. Napísal som jej správu a konečne po rokoch celkom pokojne zaspal s úsmevom na perách.
Stopy sú fest dobrá vec. Treba ich prijať a naučiť sa s nimi žiť. S hocijakými stopami. Potom je človek bohatší na pocitovo, na všetky poklady sveta a nech to vyznie akokoľvek pateticky, aj na lásku. Mudrujem tu a keď to dopíšem, možno sa pôjdem ožrať a poriadne sa vyrevem. Peter z našej dediny pil šesť dní a na siedmy ho zobrali do Plešivca v putách. Skoro jak Ježiš, len ten siedmy deň oddychoval. Čiže už keď pijem štvrtý, alebo piaty deň, paranoidne sa obzerám, či tam nie je sanitka a či nemajú kazajku. Potom radšej piť prestanem. Tak na mesiac. Niekedy ma moje stopy poriadne rozhodia. Som normálny človeka a úplne podpriemerný chlap. Je to niekedy náročné prežiť tie vlastné stopy a prijať ich. Presne preto mi bolo zhora dané, aby som ich mohol prežiť, musím písať. Musím písať a veľa sa hýbať. A láska? Hm. Po tej stále pátram a tápam a hádam, že čo to tak vlastne môže byť. Či je to niečo hmatateľné, alebo len nehmatateľné. Či je láska v človeku, alebo sa iba tak znenazdajky vyskytne niekde v lese, alebo zadymenej krčme. Na to som ešte neprišiel. A vlastne aj vďaka bohu. Neprišiel som na to a preto možno môžem písať. Môžem sa hýbať a môžem ešte stále žiť.
Bezdomovec Karol prišiel predvčerom do krčmy a hovorí: Snívalo sa mi, že som vyhral kopu peňazí. A? Opýtal som sa ja. A nič. Zobudil som sa bosí na zimu s bolesťami zubov. Kto ťa vyzul? Opýtal som sa. Ale ten kokot z vlakovej stanice. Pre pochopenie – tiež bezdomovec. Bezdomovci si navzájom kradnú aj to posledné. Teda sú aj takí, čo si nekradnú, ale sú aj takí čo áno. Vlastne aj bezdomovci sú len ľudia a svojimi charakterovými črtami pripomínajú ľudí s domovom. Ľudia kradnú ľuďom ľudí a to by sa asi nemalo. I keď ja som nebol iný. Minule som povedal, že už mám všetko za sebou. Že už som všetko napísal a aj prežil, ale nie je to pravda. Keď sa naučím žiť so samým sebou a keď to čo ma bolí začnem vnímať ako všetky moje stopy, vďaka ktorým som tu, vyhral som. Nie na celej čiare, ale vyhral. Méty v živote sú vlastne stopy. A cieľ? Neviem. Ten som ešte nenašiel, respektíve dúfam, že som ho neminul.
Keď som si minule pozeral fotky, ktoré som si zobral z pôjdu tesne predtým, ako som sa sťahoval prišlo mi tak celkom úsmevne. To čo ma bolelo pred 15stimi rokmi mi dnes na tvári vyčarúva úsmev. Ostáva len dúfať, že to čo ma bolí dnes mi bude za pár rokov tak isto na tvári kresliť ten istý i keď starší, ale predsa len úsmev. Potom tie stopy mali zmysel. Možno si tak raz poviem. A možno si poviem že ani moc nie. Niekedy mám pocit, že už som zažil kadejaké pocity. Silné momenty a zanechal za sebou veľmi hlboké stopy. Niekedy mám pocit, že ho už ani vlastne nemám. Ale aj totálna prázdnota je pocit, a znak života. A asi to všetko ma plní otázkami a tichom. Asi to ma ženie a vďaka tomu ešte stále žijem.
Absolútne šťastie nie je dokonalosť. Nemali by sme čo hľadať a pýtať sa. Emócie by stratili svoju silu a pocity by sme pochovávali po každom páde. Je dobré s nimi žiť a pamätať si ich. Stopy nezmažeš. Stopy sú tvoje.
Nad Svit vychádza slnko. Jeho drzé lúče sú tak sebavedomé, až sa moja žiarlivosť na jeho silu mení na zvláštne pocity urovnania svojich myšlienok. Za mojimi prehrami sa obzerám veľmi často. Za mojim nepochopením rovnako. Sú to moje súčasti. Sú to časti mojich vizionárskych sklonov. Niečo už aj tuším, ale ešte o tom nepoviem. Vlastne nepoviem radšej nič. Nad Svit naozaj vychádza slnko. Odráža sa na futbalové ihrisko a ja na prázdnej tribúte neskrývam obrovské slzy a otáčam list. Nezahadzujem ho. Opatrne ho vytrhávam a skladám. Vkladám si ho do zadného vrecka. Doma ho večer vyťahujem, otváram počítač a pomaly prepisujem... This is: My last good bye...
-----------------------------------------------------------------------------------------
This is: My last good bye
Vo svete tichých ihiel
a potrhaných nití
prijímam potravu
a pocit.
Zašívam rany
a hlasom dávam dôvod
zaznieť vo svojich
hlavných postavách.
Dopisujem list
a esemesku.
Ešte by sme sa mali stretnúť,
i keď neviem kedy a kde.
Vo svete mŕtvych svetiel
zapínam stopky
a predieram sa
tým istým pocitom.
Mám stále nádej a čas.
This is: My last good bye.
Spievam si pieseň
a niet krajšej tváre
ako tej tvojej.
Položenej do mojich dlaní
na opustenom súhvezdí
neprebádaných súvislostí.
-----------------------------------------------------------------------------------------
V Poprade 23.4.2018, 21:28
Jano Marton
