Napíš poviedku a ser na teplé slová, - povedala.
Milujem ťa, - zašepkal a položil telefón.
Bol rok 2016. Mali seba ako nikto nikoho na tomto svete. A tak začal písať. Písal, aby prežil. Písal aby žil a písal, lebo musel. Keď sa ho pýtali pre koho píše, usmial sa. Pre seba. Povedal. Písal pri tom pre ňu. Keby len písal. On sa narodil. Pre ňu. Hm.
Ser na poetické maniére prihriatych medveďov, - povedala.
Chcem byť ako Rúfus, - zašepkal.
Nebol si a ani nikdy ním nebudeš. A vieš prečo?
Nie, - zalapal po dychu.
Lebo si lepší, - usmiala sa a oblízla mu bradavku.
Milovali sa celú noc. Milovali sa pomaly a milovali sa rýchlo. Milovali sa tak ako sa nemiluje. Milovanie je vesmírne umenie spojené s prijatím túžby a prijatia pocitu toho druhého za svoj. Za svoj pocit, za svoje bdenie. Za svoje pochopenie. Ráno prišlo ako koniec sna a on odišiel. Zase raz niekam.
Prešlo potom niekoľko sekúnd a rokov, kým si sadol za počítač a nezačal ťukať. Písal tie svoje výlevy a myslel na jej chodidlá. Fakt. Bola jeho srdcom. Doslova. Každú stotinu ktorú bol v jej prítomnosti mu nakoniec tí hore prirátajú k životu. Každú stotinu keď bol bez nej.. logicky. Odrátajú.
Ale pekne po poriadku. Bolo leto 2038. Tí hore rátajú presne, nepomýlia sa. Čas mu práve dochádzal. Odrátavali sa posledné sekundy. Myslel na chvíle keď bol s ňou. Keď sa pred 28 rokmi stretli. Spomínal na jej tvár a na jej hlas. Myslel na jej prvé slová. Obchádzali ho driemoty. Odchádzal na druhú stranu. 5 4 3 2.. Počul odrátavanie vo svojej hlave. Potreboval jej prítomnosť. Jedine tá, by mu totiž predĺžila život o ďalšie dni prijatej lásky za svoju.
Telefón zvonil. Vyzváňal a on si ho tlačil k zle počujúcemu uchu. Mal to z toho jeho metalu. Ach ako len boli svoji. Kryli svoju vášeň a nehu za stromy. Ako len chceli prilepiť svoje telá k sebe. Nemohli vždy. Mohli len keď ich videli stromy. A okrem stromov nik.
Umieral v silnom kŕči.
Kde si? – opýtala sa.
Umieram – zašepkal.
Prídem, - zakričala a zahodila telefón von oknom.
Čas letel ani vlak. V hlave sa mu premietali jej básne. Premietali sa mu jej básne a jej kroky. Ach ako ju miloval.
Vstávaj, - kričal ten rebel v ňom.
Nevládzem, - povedal.
Boha nemôžeme takto umrieť. Ja ešte nechcem!!! – povedal on.
Ja áno, - povedal.
Letela na rýchlovlaku priamo k jeho dlaniam. Bol doma. Ležal bez pohnutia, keď mu zobrala ruky do dlaní. Srdce naskočilo a začalo zbierať stotiny od nuly.
Ty si prišla? – opýtal sa jej.
Nemohla som neprísť, - zalapala po dychu.
Držala mu dlane. Držal jej dlane.
Potom sa prehupli do ďalšieho života. Ako to už vlastne tak býva...
Dlžíš mi niečo ty poet, - povedala.
Čo? – usmial sa na ňu tým svojim vyškereným úsmevom.
Život predsa.
A tak ju objal a povedal:
Známa tvár, - usmial sa.
Také tu už bolo.
No a tak napísal poviedku o živote po živote. Že vlastne je to tu všetko iba prach a piesok a bezvýznamný čas. Že to o čo tu vlastne ide je Láska. A že tí hore sú podstatní, lebo rátajú čas bytia na Zemi. Nevedel ktorý život boli spolu, ale keď si na LÁKOMERI dnes ráno meral energiu, mal to ešte na sedem rokov. Ona detto. Milovali sa a nechceli pustiť svoje dlane. Jeden život spolu mohli byť a jeden nie. Tak sa to striedalo. Poznali sa ako seba samého.
Napíš poviedku a ser na teplé slová, - povedala.
Nerozkazuj mi, - usmial sa a zašepkal jej do ucha ako ju miluje.
Nenapísal vtedy poviedku, ale báseň. Bola to táto:
ODKAZY do ZNÁMA
Mám ako sa nemá,
tvoje dlane, slová.
Mám tvoj dych
a ostrý krik.
Mám tvoj smiech
aj tupý vzlyk.
Mám ťa iba celú,
ako svoju vieru.
Mám tvoje lýtka,
a vlasy lásky.
Mám tvoje dlane
a chuť slasti.
Mám ťa večnosť láska,
mám ako sa nemá.
Teba.
Milujem ťa.
Nadýchol sa a plynule prešiel do ďalšej tmy, z ktorej malo prísť svetlo.
Napíš nejakú poviedku, - povedala.
Dobre, zašepkal a predtým než položil telefón je povedal o podstate svojho života:
MILUJEM ŤA.
