Môj spolubývajúci miluje mužov.
Ozajstne. Vášnivo. Bez ospravedlnenia. Ale nebolo tomu tak vždy...
Dnes má 43 rokov a mužov miluje otvorene a tak, ako to vždy vnútorne cítil iba približne posledných štyri-päť rokov. A pokiaľ konečne naplno pochopil kým je a prijal sa aj sám pred sebou, bol monogamným heterosexuálom počas väčšiny svojho života.
Vďaka tejto prvej kapitole má môj spolubývajúci dve deti. Chlapca a dievča, ktorí sú pomaly v dospievajúcom veku. Poznáme sa, sem tam prídu na návštevu ale on s nimi trávi toľko času koľko mu diaľka a jeho práca dovoľujú. Miluje ich tak veľmi ako len otec dokáže svoje deti milovať. A (možno by som to nemala povedať) ale možno ich miluje aj viac. Málokedy totižto stretávam otcov, ktorí majú slzu na krajíčku pri každej fotke z detstva svojich detí alebo aj pri najmenšej spomienke na ne sa im zračí toľko nehy a lásky, že ich niekedy len tak pre radosť v konverzácii spomeniem, nech vidím ten láskyplný pohľad. Keď sa rozišiel s ich matkou (mnoho rokov pred tým ako sa vyprofiloval ako gay), zlomilo mu srdce, že so svojimi deťmi nemohol byť neustále.
A preto, aj keď je homosexualita obrovská časť toho kým je dnes, je to paradoxne tá časť, ktorá ma na ňom pre tento text zaujíma najmenej. Radšej by som ďalej rozprávala o jeho rodine.
A prečo?
Pretože pochod "Hrdí na rodinu" tvrdí na svojej stránke toto: "Rodina je skutočne úžasná a výnimočná, lebo sa v nej rodia a najlepšie vychovávajú deti inde sa to lepšie nedá. Nič iné nie je také výnimočné a žiadne iné priateľské vzťahy sa rodine založenej manželstvom muža a ženy nevyrovnajú. Rodina si zaslúži výnimočné postavenie."
Úprimne, asi by som s tým textom nemala taký problém, a vlastne s ním aj súhlasila, ak by to nebola iba šikovne zmanipulovaná fráza ktorá samozrejme naznačuje, že iba jedna jediná forma "rodiny" spĺňa tieto atribúty.
Majú pravdu, rodina je skutočne úžasná a výnimočná a každý kto ju má sa môže považovať za šťastlivca. A teda tak rozmýšľam, čo by ktokoľvek mohol mať proti láske a nehe ktorú vidím v očiach môjho spolubývajúceho voči jeho rodine? Ako sa dá tak zámerne nepochopiť jeho starostlivosť a prekrútiť ju v niečo nevhodné?
A ako tak rozmýšľam, obávam sa, že možno bol dokonca v tom pochode aj niekto, koho poznám alebo koho mám ako priateľa na Facebooku. Čo si asi s nimi poviem? Ak sa niekto rozhodne krásu rodinnej lásky a puta minimalizovať do jednej malinkej škatuľky, máme vôbec niekedy šancu sa naozaj pochopiť? Môj ďalší kamarát bol vychovaný tetou a ujom, pretože jeho mama nebola spôsobilá výchovy. Deti sú často krát ponechané na starosť starým rodičom... Sú aj tieto rodiny nevhodné? Prečo sa teda máme tváriť že vždy existovala len jedna verzia?
Prečo sa niekto rozhodne ignorovať príbehy ľudí, ktorí chcú byť len presne tým. Ľuďmi. Presne ako my všetci. Veď byť človekom znamená mať iný príbeh ako ostatní a predsa existovať spoločne. Koho dva životy sú identické? Jedna verzia života sa nikdy nebude dať aplikovať na všetkých, inak by sme už dávno mali jeden zaručený recept na šťastie.
Môj spolubývajúci chodí výhradne oblečený len farebne.
A ak sa dá, tak vo všetkých farbách dúhy naraz. Ale keď išiel na výlet do Budapešti vypočul si varovania a pokúsil sa "splynúť s davom". A to zas zlomilo srdce mne.
Prečo niekto musí skrývať to, kým je? Len kvôli arogantným, nechápavým a aj nebezpečným ľuďom? Komu by sa to v dnešnej dobe páčilo ak by nám niekto kázal obliekať sa inak, pre svoju bezpečnosť? Ľudia predsa odmietli aj rúška... Kdeže aby nám niekto siahol na našu osobnú štýlovú slobodu! On toto rozhodnutie urobil dobrovoľne a zamaskoval sa do nudnej sivej so spŕškou oranžovej (nevedel odolať).
On hovorí, že keď máme v Kodani PRIDE MONTH, tak zbožňuje vidieť dúhové vlajky všade. Vraví že sa tak cíti bezpečnejšie keď korčuľuje ulicami. Chcem aby sa vždy cítil bezpečne... Aby sme sa my všetci mohli cítiť na ulici bezpečne, či v Kodani, alebo v Budapešti, Bratislave, či Rožňave!
A áno, zabudla som spomenúť, že žijem v Kodani. Práve preto môžem tento príbeh vôbec zažívať a napísať. Keď som totižto žila na Slovensku nepoznala som nikoho, kto by sa bol ku LGBTI+ komunite otvorene hlásil.
A ak ma môj život mimo Slovenska vo Vašich očiach diskredituje a odoberá mi možnosť vyjadriť sa, je to v poriadku. V mojich očiach je to len dôvod naviac, aby som o mojich zážitkoch hovorila.
Je toľko variácií lásky, koľko je ľudí na svete.
A toľko isto je aj variácií na tému "rodina". A to, čo rodina pre každého z nás znamená je omnoho hlbšia téma ako len či som mala mamu a otca. A preto prosím nebagatelizujme túto tému. Pýtajme sa a počúvajme príbehy všetkých naokolo, nech dokážeme pochopiť spoločne čo najviac.
