Zbadala som niekoho, kto odišiel z môjho života už veľmi dávno. Viac než desať rokov som ho nevidela a zrazu sa z čista jasna objaví predo mnou . . . môj otec. Nemohla som veriť vlastným očiam a vlastne som si ani nebola celkom istá, či je to naozaj on. Po toľkých rokoch.
Ani neviem prečo, ale nechcela som, aby ma videl. Sklonila som hlavu, keď prechádzal okolo mňa. Ani si ma nevšimol. Nepremýšľala som nad tým, čo robím. Srdce mi bilo ako splašené a ja som sa otočila a šla za ním. Chcela som vedieť kam pôjde. Bola som taká zvedavá, kde bol celý ten čas. S kým bol a čo robil. Myslel aj on na mňa tak veľmi ako ja na neho? Chýbala som mu aspoň trošku? Akoby počul moje myšlienky . . .
Zastavil a otočil sa. Nemala som možnosť niekam sa skryť. Môj pohľad ma musel prezrádzať. Spoznal ma. Po toľkých rokoch, veď som sa neuveriteľne zmenila. Nedokázala som pochopiť ako ma mohol spoznať. Možno to bolo tým mojím pohľadom. Dlho sme sa na seba len pozerali. Zdalo sa mi, akoby to bola celá večnosť. Zrazu nič okolo nás neexistovalo. Nebolo nič, len my dvaja . . . a celá večnosť okolo nás. A predsa nie. Nebola tu večnosť, aby sme sa na seba mohli pozerať. On nemal čas.
Dlhšie som to nezvládla a hodila som sa mu do náručia. Čo na tom, že som ho desať rokov nevidela. Teraz sme boli blízko pri sebe a ja som mala pocit, akoby som sa ocitla v siedmom nebi. Koľko krát za tú dlhú dobu som chcela práve toto. Vrúcne objatie . . . no ani to nemalo trvať večne.
Z krásnych pocitov ma vytrhlo zvonenie môjho mobilu. Nezaujímalo ma kto mi volá, len som chcela vypnúť to príšerné zvonenie . . . až som si uvedomila, že to zvoní môj budík.
Spíme, aby si naše telo oddýchlo. A rovnako naša duša a myseľ. Niekedy ani netušíme, ako veľmi po niečom túžime. Myslím si, že tieto túžby sa nám často objavujú v snoch. Túžby, strach,či obavy zo života. Ja som snívala o tom, po čom už roky túžim. Snívala som o svojom otcovi, ktorý dávno odišiel, no už nikdy sa nevráti. Môj otec totiž zomrel.
