Bojím sa . . .
Čoho?
Toho, že mi niekto ublíži. Že mi zase niekto zlomí srdce.
Pomysleli ste si, že píšem o láske? Nie je to celkom tak. Moje myšlienky sa uberajú trochu iným smerom, aj keď to má s láskou veľa spoločného. Píšem o priateľstve. O odhaľovaní našich pocitov a myšlienok pred ľuďmi, ktorým najviac veríme. Možno až príliš často premýšľam nad priateľstvom. Čo pre mňa znamená a ako by podľa mňa malo vyzerať. Možno je to preto, že som už prišla o troch najlepších priateľov. Táto strata bola vždy sprevádzaná hlbokou bolesťou a trápením. A doteraz nechápem, prečo sa to vlastne muselo stať. Prečo sa odo mňa odvrátili ľudia, ktorým som verila najviac, ktorých som mala tak veľmi rada?
Mysleli si, že som ich zradila. Ale ja som im nikdy nechcela ublížiť. Nikdy som vedome neurobila nič, čo by ich ranilo . . . a predsa ma opustili.
Preto premýšľam o ulite. Sčasti som už aj tak uzavretá pred svetom. Celkom mi to vyhovuje. Prečo by som zbytočne mala riskovať ďalšie trápenie?
A teraz prichádza na rad protirečenie.
Prečo by som zbytočne mala riskovať ďalšie trápenie?
Pretože sa to oplatí. Bolesť je síce bolesť, ale o čo krajšia je radosť z čistého a krásneho priateľstva. Netreba sa skrývať pred chybami, treba sa z nich len dobre poučiť.
Vylezme zo svojich ulít a otvorme sa svetu. (Samozrejme s istou opatrnosťou. Netreba sa vrhať do neznámych vôd bez záchrannej vesty.)
