Sebareflexia inak

Štyri steny prašného interpriestoru nasiakli vlhkou akustikou.
Rozochvená postava Gertrúdy v teplákoch a vo vyťahanom tričku, chvílami stiahnutá v kŕčoch, ktoré pripomínali narkotický záchvat afrického šamana, leštila sklenené tabule môjho okna.

Bol to sen a nebol to sen. Chcel som to. Práve to. Nič viac a nič menej.

Chvíľu som ostal stáť nad mrazivým mramorom hrobu môjho starého otca. Stál som s roztiahnutými rukami, nad insígniami, ktoré zvyknú kameňom rozprávať o mŕtvych a ovenčený brečtanom z hĺbok mysle vyvolával zakliate spomienky.
Chvíľu sme s Gertrúdou pili čaj. Potom s blčiacimi očami preklínali ľudskú hlúposť. Najjagavejšie svetlo prirodzenosti.

-Kto neskúša? - odznelo zrazu
-Kto neskúša postaviť toho, toho a ešte tamtoho k múru a stlačiť spúšť? Márnosť, človeče. Márnosť!
Gertrúda odtrhla zrak od novín a pozrela mi do očí:
-Martin, konanie podlieha korektúre dôsledku. Tu práve čítam, že...-
Usmial som sa. Pre toto ťa ľúbim. Pre seba samého a ešte aj trochu inak - ako pamiatku plemena, ktoré tu raz nebude.

Ktosi povedal: Neštastný je ten, kto si zakladá na vlastnostiach o ktoré nik nestojí.
Túžil ten ktosi byť vôbec štastný? A ak áno, tak potom za akú cenu?
Citujem sa dalej:
"Slová by nemali tiecť. Slová by nemali vytekať. Majú z nás výjsť a v dôstojnom rytme kráčať. Tak, nech títo vyslanci rozumu pochodujú v zovretých šíkoch, pevne a neohrozene od ľudí, smerom do miest, ktoré existujú od počiatku."

A čo ja? Čo my?
Neponášame sa náhodou na ruky, ktorých jediným želaním je snaha zbaviť sa všetkých svojich prstov? Neviem. Viem však, že aspoň Gertrúda je iná. Je tak trochu nádejou, tak trochu prísľubom lepších zajtrajškov. Je časťou myšlienky, je myšlienkou a je aj celkom, ktorý sa z myšlienok skladá.
Je... vlastne stačí, že je.