Robert Fico je dietaťom doby, v ktorej vyrastal. Ako ostatní, jemu podobní, ani on nedokáže pochopiť, čo Sloboda pre človeka znamená. Nerozumie jej. A má z nej strach.
Robert Fico povedal, že si v 89. nič nevšimol. Mal pravdu. V 89. sa prakticky nič neudialo. Prišlo k formálnej zmene režimu. Sloboda však nezačala v žilách ľudí prúdiť z jedného dňa na druhý. Prichádzalo k tomu postupne. V tichosti.
Robert Fico bol v Mečiarovej ére bezvýznamný, prakticky lokálny politik. Človek, ktorý proti ničomu nevystupoval a hlavne, človek, ktorý nemal strach. Bol entitou žijúcou v systéme, ktorý sa nápadne ponášal na ten - jeho.
Situácia sa začala meniť v roku 1998. Mečiar odišiel. S ním aj posledný kúsok istoty, ktorý Robertovi Ficovi ostal. A on sa začal brániť.
Vystúpil z bezvýznamnej partaje a založil si svoju vlastnú. Spôsobom, akým komunikoval s ľudmi, sa vrátil do starých dobrých čias. Do tých čias vrátil aj svojich poslucháčov. A oni ho odmenili. Dnes je tento pán predseda vlády. S mohutnou podporou v chrbte sa konečne cíti dostatočnbe silný na to, aby zúčtoval s tým, čo ho v predošlých rokoch ohrozovalo.
Sloboda Roberta Fica je postavená na obmedzovaní slobody ostatných.
Predseda vlády, Robert Fico, je nebezpečný človek. Je to politický dinosaurus. Prežitok v prítomnosti. Blud, ktorý sa nám dnes snaží vtlačiť otlačok toho, čo tu bolo včera.
