Obyčajný amatér. Sotva viac.
Nenašiel som svoj štýl a tak ho hľadám.
Rád píšem v parku, na stanici, v krčme pri pive hladiac na popolník plný pokrčených cigariet - na arénu, v ktorej torzá filtrov s hnedým krúžkom miesto bielej vaty odhadzujú svoj neužitočný osud. Rád píšem aby som kategorizoval a upravoval tých pár myšlienok, čo mi letmo prejde hlavou. Rád píšem, pretože mi rytmické ťuk-ťuk umožnuje nemyslieť. Rád píšem a ešte radšej - nechávam slová tiecť.
Slová - ladné pážaťá inteligencie. Lejú sa ako dážď v období monzúnu. Z oblohy stiahnutej v bolestivom kŕči blesku sa v spájajúcich prúdoch uberajú preč, do miest, kde veci existujú od počiatku. Tam, kde zmysel života nachádzame v hocičom. Hoci aj v bielej krajke ženských šiat. Či v ohnivom tanci kolobehu dní. Na prechádzkach, keď kráčame len tak, od rána k večeru. V smutných ozvenách neuskutočnených možností.
Sme ako rad stôp na púšti. Vinieme sme odnikadial. V zdanlivom nekonečne obzoru sa strácame ako malá čiarka, ale to najmenšie z nás, ten úzky, zrakom sotva viditeľný pás, nám zvykne byť najbližšie. Skúsim písať a hádam takto, po stopách niečích nôh, nájdem tie svoje.
