Večer

Bola noc.
On sám. Entita s kúskom dymiacej predpovede smrti, anonymne vyčumujúca z balkóna jednej z tisícov bratislavských bytoviek. Ostré svetlá, tie pominuteľné majáky brál ulíc, hrubo prehlušovali svit hviezd. Ľudia z mesta majú slabé hviezdne vedomie. Mesiac je pre nich len matný odkaz augustovej noci, viac pripomínajúci šum mora, než rachot nočnej linky a hviezdy, hviezdy na ktoré už takmer zabudli, len doménou astrológie a spravodajských šotov z ISS.
"Panoptikum," zahundral potichu "tragikomické panoptikum ľudských osudov, prinútených spolunažívať v priestranstvách, ktoré svojímy rozmermi nezodpovedajú ani životným potrebám psa. Bác! Dobre nám tak. Nenadarmo o nás Sartre vravel, že sme neužitočná vášeň. Prostá existencia. Nezdôvodniteľná a bez dôvodu. Vyrážka na uzlovitej ruke starca.
Sme vrchol a zároveň kliniec do rakvy. Sme kritická hranica a maximálna možná miera únosnosti. Sme predpoveď pádu.
Naša planéta, síce blankytne modrá, krásna, vznášajúca sa v nekonečných priestranstvách, ako oku lahodiace zjavenie, imponujúce každej esteticky cítiacej bytosti... a predsa príliš malá na to, aby poskytla podmienky pre rozvoj skutočne inteligentného života. Príliš malá na to, aby uniesla jedno obrovské ľudské ego. Príliš malá..."
Sklonil hlavu. Zahodil čmudiaci ohorok.
Deň sa pomaly končil. Ráno, kedy sa otváral súbežne s kvetmi, občerstvený vtáčim spevom prerástlo v obed - teplý a nevýrazný. Tiene sa pomaly preklopili a v ich predlžujúcich sa siluetách dorástol večer. Deň zostarol. Klesol zo smutnou symbolikou porazených k zemi, drvený váhou noci, ktorá mu kedysi dala život.
Začalo poprchať.
Náhle zadul vietor a on zazrel listy v momente, kedy sa v krátkom, letmom dotyku pohladili navzájom.
"Láska je vzťah dvoch kvapiek dažďa." povedal
"Áno," zaševelil vietor "viem všetko..."