Napísané

Vyslovené zašumí, skyprí vzduch a zmizne v bublinách vlastných ozvien. S obsahom či bez.
Rozhovor mi niekedy pripadá neúnosne ťažký, nemilosrdný, občas až bezcitný vo svojom pomere ticha k vypovedanému.
Krajnosti, ktoré vedú od rozpakov k istote, od súbežného výskytu antagonizmov ku kryštalickej čistote myšlienky, od polospánku k tichej dokonalosti snenia.
Obraciame strany, škrtáme zápalkami, rozochvení zimou vydychujeme teplo do dlaní.
Takí sme. Mnohého zbavení.
V istom smere sme voľní ako vtáci na oblohe. V inom, podmienenom sledom okolností, sme zase stonajúcimi väznami v celách väzenia zvaného Život. A jedinú ozvenu toho, čo je mimo nás, vnáša tichý šepot vetra, ktorý preniká zamrežovaným oknom, aby nášmu sluchu zreferoval projekt večného kolobehu a našeptal slová, vložené do veršov a básní, aby nám, ktorí sa snažíme svoj s osud bolestnou presnosťou predvídať až do konca, nanovo zaspieval svoju melodickú kantátu o priezračnej nehmotnosti smrti.