Novakovič novakov

Novakovič novakov, syn oného Nováka, stál krátko predtým v tieni platanu objímaný smútkom a objímaný vdovou Vtáčkovou, ktorá - pri všetkej vdoveckej počestnosti - prežívala s času na čas chvejivé záchvaty orgazmu, vyvracajúc pri nich oči k bohu, ako soľné stĺpy úbohej rodiny istého biblického superhrdinu, čo zo Sodomy ušiel a o ženu prišiel.
Tak naša vdova Vtáčková, ovdovená toho času do slobody, drviac pod lakovanými, červenými lodičkami chitínové mravčie hlavy, obnažila v omamnom letnom vánku s poletujúcim pelom prsník mladému Novakovičovi novakov. Po chvíli, po ktorej precitla ako ruža s kameňa, zistila, že prsty mladého fičúra už dávno opustili jej hustú, bujnú hrivu umelo držaných vlasov a dirigujúc jej telom árie dotykov, blahosklonne nabrali vertikálny smer, až sa takto v smere zemskej tiaže náhle ocitli v šlahajúcom plameni rozkoše.
Ten sa, ako voda v priehrade, uzamknutá masívnou stenou zachovalých stehien, vyplavil ako ostrov rozčesnutý na dvoje viac sa ponášajúci na mulu s vyplazeným jazykom či hubu psa potretú majonézou, než na zázračný, životodarný púčik ľudského súcna.
Tak sa teda jej brána do existencie vzmáhala, trela a kypela ako príval na pláži v Costa Brava a hučala ako letmý emailový odkaz spod Niagarských vodopádov, vedúc svoju majiteľku k domnienke, že by mu ho mohla hádam okrúžkovať rúžom ako ornitológ nohu pelikána, len aby v hanbe nezostala.
Milá vdova Vtáčková nepatrila k ľudom čo majú od myšlienok k činom daľeko a hneď sa, odvážlivec jeden, umiestnila na kolená, drviac pod nimi chitínový pancier mravčích hláv, čo ledva podpätkom unikli a rozopínajúc zips popustila uzdu fantázií, akú o mužských pohlavných orgánoch majú iba ženy.
Nuž, ale malý Novakovič novakov nebol malý iba výškov, zdvihla sa teda vdova Vtáčková s úbohého rozpoloženia kolenačky v priamo hľaď a s ironickým štuchnutím pod rebrá oznámila milému synovy zosnulého toto:
-Ten je ale malý, čo?
Frustrovaný a ťažkou porobou zdrvený Novakovič novakov spravil letargické čelom vzad a zapínajúc si zips sa pobral preč. Cestou zo smútkom v očiach vyšklbol pár zúrivo fotosyntetizujúcich ľalií aby ich neskôr položil na chladný mramor hrobu svojho, ešte nedávno živého otca.