Keď mám 100 euro, tak ešte neviem, či mám byť šťastný alebo nie. Potrebujem niečo porovnať a zhodnotiť. Povedzme, že mám očakávanie 10 euro. Očakávanie porovnám s reálnym stavom a zhodnotím to. Výsledok je, že budem šťastný. Ak mám však očakávanie 1000 euro, tak výsledkom môjho myšlienkového procesu bude nešťastie.
Nasledujúci obrázok znázorňuje pozitívne hodnotenie života ako modré plochy a negatívne hodnotenie ako hnedé plochy.
Keď človek nemyslí a napríklad len naplno vníma, tak hodnotenie nemá kde prebiehať. Hodnotenie prebieha len v myslení. Takže keď je myslenie zastavené, tak človek nemá ako prežívať šťastie či nešťastie. Človek vníma len to, či mu je momentálne príjemne alebo nie. Nič viac. Ak je vnímanie veľmi intenzívne, môže sa objaviť vnútorný pokoj. Vzhľadom k predchádzajúcemu znázorneniu, by to mohlo vyzerať nasledovne:
Intenzívne, presýtené vnímanie je pokojné. V takomto stave sa šťastie ani nešťastie nemá kde tvoriť. Myslenie je zastavené. Poviete si, že predsa takto krásy života človeku unikajú. Ale treba si uvedomiť, že intenzívne vnímanie je možné zapnúť aj vypnúť. Síce sú podmienky, za ktorých sa myslenie vypína automaticky, ale väčšinou je to inak. Možno až prekvapivo často máme možnosť rozhodnúť sa ako intenzívne chceme vnímať.
Pokoj si možno predstaviť ako čosi rovné a ostré. Až tak, že to môže fungovať ako píla. Pílou sa dá rezať. Možné je rezať všeličo. Čo tak odrezať nešťastie? Spojme predchádzajúce dva obrázky práve takto:
Toto je pointa číslo 1. Netreba zastaviť myslenie keď človek číta, píše, počíta, rozpráva a vôbec robí aktivity, kde je aktívne myslenie nevyhnutné. Myslenie netreba zastaviť ani keď sa človek teší alebo hodnotenie myslenia je v modrom priestore, čiže človek sa cíti šťastný. Ale keď veci idú ťažko alebo veľmi nepriaznivo, vtedy má logiku myslenie utlmiť, aby neobťažovalo. To môže byť čas na zámerné zostrenie pozornosti. Samozrejme až do tej miery, aby sa objavil pokoj. Ten bez milosti odreže akékoľvek hodnotenie, čo sa mu postaví do cesty. A keďže sme prefíkaní a úmyselne mu staviame do cesty len negatívne hodnotenie, tak odreže práve to. Objaví sa aj bonus. Keď veci idú nepriaznivo a človek ich sýto pozoruje, tak pravdepodobnosť nájdenia riešenia neželaného stavu sa zvyšuje.
Pointa číslo 2. Pokoj sa javí ako čosi, na čom sa nedá nič stavať. Teda ani šťastie. Lenže pokoj generuje určitý druh spokojnosti. Spokojnosti s pokojom. To preto, lebo vnútorný pokoj ako taký je nesmierne príjemný. Keď sa do toho zapojí hodnotenie myslením, tak je možné to pociťovať ako určitý druh šťastia. Je to šťastie, do ktorého človeka tlačí práve pokoj. A to bez zmeny vonkajších okolností ! Z toho vyplýva aj absolútna nezávislosť na úspechu či neúspechu. Čiže ide o celkom iný zdroj spokojnosti a šťastia.
Do šťastia človeka nemusí ťahať vonkajší úspech, ale môže ho tlačiť vnútorný pokoj.
Nemusíte mať lokomotívu vpredu, ale môžete ju mať vzadu. Vo vlakoch sa takéto radenie požíva bežne. No a akýsi jin-jang princíp v železničnej doprave je mať lokomotívu vpredu i vzadu. Na lokomotíve na obrázku sú zapnuté červené svetlá. To je označenie zadnej časti vlaku. Takže táto lokomotíva sa chystá vlak tlačiť a pomáhať tej vpredu.
Takže ešte raz zdôrazním hlavnú myšlienku:
Ťahanie úspechom sa môže doplňovať alebo aj nahradzovať tlačením vnútorným pokojom.
Kedy budú takéto postoje celkom bežnou vecou ? Prečo toto nepatrí k zásadným prvkom základného vzdelania ?
