Osprchovala sa, poupratovala čo bolo treba a keď dala variť večeru a mala chvíľku čas, šla si sadnúť k počítaču. Hneď ako sa prihlásila na ICQ už ju čakala správa:
Dosillier (19:28:56 31/12/2008)
ahoj milacik, uz si doma?
Dosillier (19:29:11 31/12/2008)
doma je vsetko v pohode? ako sa mas ?
Žena sa obzrela či je v miestnosti sama. Z obývačky bolo počuť výstrel flaše od šampanského. Dnes je Adam aký šťastný pomyslela si žena a zovrelo ju v žalúdku. Mala by ísť za ním. Ale slávnostná večera predsa ešte nieje hotová a teraz má len prestávku. Pozrela späť na monitor kde ju čakali traja smajlíci. Usmiala sa, otvorila si priečinok s hudbou, cez neho okno ICQ a začala písať:
Lejna (19:32:25 31/12/2008)
ahoj, ty ma tu cakas ?
Lejna (19:32:34 31/12/2008)
je mi fajn, ked s tebou pisem. dakujem
Dosillier (19:32:36 31/12/2008)
ano cakam
Dosillier (19:32:43 31/12/2008)
chybala si mi
Lejna (19:33:09 31/12/2008)
preco nejdes niekam von? sa zabavit? je silvester
Dosillier (19:33:17 31/12/2008)
milujem ta, chcem byt s tebou
Lejna (19:33:33 31/12/2008)
aj ja by som chcela, vies ze to dnes nejde
Dosillier (19:33:40 31/12/2008)
predsa piseme, to mi staci
Nasledovali ďalšie tri smajlíky, a ženu to veľmi zahrialo pri srdci. Chvíľu len pozerala na monitor a usmievala sa. Čo sa to len stalo v jej živote že nažíva takéto zvláštne situácie?
"Poď si so mnou pripiť, predsa nebudem piť aj dnes sám ako vždy." zaznelo od dverí izby a žene sa rozbúchalo srdce od návalu adrenalínu. Okno ICQ zavrela už pri prvom manželovom slove a s roztrasenou rukou hľadala svoj obľúbený album od Led Zeppelin . Keď začala hrať hudba, tak sa k nemu už kľudná otočila, usmiala sa a povedala mu príjemným hlasom:
"Neboj, hneď prídem. Večera ešte nieje hotová."
"Však to nevadí, pred tým ako si prišla domov som mal párky."
"To som rada, no dnes je zvláštny deň, a chcem aby bolo všetko výborné." Vstala, prešla okolo neho, dala mu bozk na líce a podišla k šporáku. Chytila do ruky varechu a začala miešať polievku. Nebolo ju treba miešať, ale on sa tomu nerozumie, tak je to jedno. V chladnične je zase vodka, pomyslela si.
Za desať minút bolo už počuť televíziu, a hlasné manželove komentáre moderátorkinho zovňajšku. Keď si bola istá že manžel spokojne sedí na gauči potichu prišla k počítaču. Na lište blikala správa z ICQ, rýchlo ju zavrela bez toho aby sa pozrela, odhlásila sa, a pustila si obľúbenú pesničku.
"Ako si sa mala dnes v práci?" spýtal sa už dosť podnapitý manžel s plnými ústami. Už dlhé roky necítila že ho zaujíma ako sa mala, keď sa toto pýta. Skôr sa bál či ho nepodvádza. Dobre vedel, že by to nikdy nespravila. Nikdy. Áno, tak mu to aj hovorievala keď na ňu zamilovane pozeral pod tým ich stromom. Škoda že ho museli vyťať.
"Dnes vyhodili toho mladého, vieš čo si ho videl keď si pre mňa prišiel minulý týždeň. Bol ešte v skúšobnej dobe, dnes mu končila."
"Áno? To je škoda, vyzeral byť šikovný." utrúsil, a svojim pohľadom daj jasne najavo že ho teší že vyletel. Hmm, pomyslela si žena, ešte pár pohárikov, a namiesto pretvárky by bola úprimnosť. Poznala ho už dosť dlho.
V televízii šiel tradične trápny silvestrovský program, a obaja manželia sedeli vedľa seba na gauči. Fľaša vodky bola z polovice prázdna, no miestnosť plná výčitiek.
"...a vtedy keď si prišla domov až o deviatej večer? Ha?!! To si sa tiež zdržala v práci? Myslíš si že som naozaj blbý? Keď zistím kto to je, tak mu dolámem nohy ty kurva!!!" kričal manžel celý červený v tvári a búchal päsťou do stola .
Toto nieje on, pomyslela si. Takýto nieje. A možno za to môže sama. Nie, to je len alkohol, ten za to môže. No ak za to môže alkohol tak jej nechce ublížiť a zajtra to bude ľutovať.
"Áno, to vieš dobre!! Keď odchádzaš, akoby si sa priznala! Kam ideš?!! Zostaň tu!!" Chytil ju za ruku, no vyšmykla sa mu. Už vedela čo bude nasledovať. Túto scénku poznala veľmi dobre, a mala ju po toľkých rokoch už dobre nacvičenú. Rozbehla sa cez kuchyňu k izbe a modlila sa nech po nej nič nehodí. Keď zatvárala dvere, cítila náraz ako sa ich snažil rozraziť, no nejakým zázrakom ho pretlačila. Rýchlo otočila kľúčom, a bola na chvíľu v bezpečí.
"Čo si to dovoľuješ?!! Je to môj dom!" nepríčetne kričal, a kopal do dverí. Do tých krásnych dverí, ktoré pred rokmi sám vyrobil.
Žena sedela na zemi, a zvažovala čo spraví. Už je v takom stave že za chvíľu zrejme zaspí, pomyslela si. Možno už aj spí, niekoľko minút ho nepočula. No môže ísť už von? Nehybne načúvala čo sa deje za dverami. Hýbe sa! Ešte nespí. Ale už je kľudný. No v tom sa dvere zatriasli od snahy vyraziť ich.
"Ja sa tam dostanem, nič sa neboj! Ale potom si ma nepraj!!" burácalo spoza dverí. Žena zobrala do rúk mobil vyťukala známe trojčíslie a začala riešiť ťažké dilema, ktoré posledné roky riešila už toľko krát. Nie, nedokáže to spraviť. A za chvíľu určite zaspí. Hodila mobil na posteľ a rozplakala sa. Nebol to plač aký by ste čakali v takej situácii, alebo aký by ste mohli vidieť vo filme. Plakala možno dve sekundy a potom prestala s tým že jej to nešlo. Potrebovala to, no nešlo to.
Podišla k posteli, zobrala znovu do rúk mobil a začala písať sms -ku: " opat to spravil, co so mnou bude?". Pozerala na displej ako sa správa odosiela, a čakala na odpoveď. Tá prišla ako zvyčajne veľmi rýchlo: "mal som o teba strach milacik odkedy si sa odhlasila. si v poriadku, potrebujes pomoc? mam prist? uz spi?"
Už asi naozaj spí. Dobrých desať minút nič nepočula. Otočila kľúčom tak potichu ako by sa vkradala do vlastnej kuchyne. Po celom dome sa svietilo. Bosá pomaly našľapovala, nahla sa tak aby spoza rohu videla na gauč v obývačke. Tam spala hora unaveného chlapa. Ticho sa vrátila do izby, poslala sms-ku s textom: "za 20 min v parku", zastrčila si ho do vrecka, a šla do kúpeľne.
Keď si priznala že zúfalosť z tváre mejkapom nezmizne, tak sa vybrala von. Vonku bolo veselo. Každú chvíľu niekde vybuchla pyrotechnika, stretávala opitých, no tešiacich sa ľudí. V parku bolo našťastie pusto. Nebála sa kráčať sama v noci po parku. Keď sa blížila k známej lavičke, tak už z diaľky videla známu postavu oblečenú v obleku. Muž vstal, kúsok jej šiel naproti a hneď ako sa stretli ju objal. Vtedy sa žene splnila tá túžba a žalostne sa rozplakala. Nebolo to prvý krát že ju takto držal. Keď bola po pár chvíľach schopná niečo povedať tak len zašepkala: "ďakujem".
Priateľ, či milenec? Pomoc, či zrada? Nevera, či láska? To je len zlomok otázok.
"Nikdy ta neopustím" zaznelo ticho v tme, a pocit bezpečia a lásky sa zhmotňoval čoraz viac. Aspoň na chvíľu uniknúť a žiť iný život. Ten vysnený a nedosiahnuteľný. Ten zakázaný a nepochopený.
Ako na Nový rok, tak po celý rok, premietalo sa jej hlavou cestou "domov". Verila že dnes už zle byť nemôže. Dnes nie. Ak si bude pamätať čo sa stalo tak aj pár týždňov možno nie. Ďalší rok, a ktovie koľko ich ešte bude. S výčitkou si zapriala aby to bol posledný, zastrčí kľúč do dierky, a odomkne si vlastné peklo ktorého sa dobrovoľne zúčastní.
