Čím ste chceli byť, keď ste boli malá?
Spomínam si, že keď som bola celkom malá (mala som tak tri-štyri roky), veľmi rada som modelovala z plastelíny a chcela som byť sochárkou.
Kto vás priviedol k umeniu?
V ranom detstve starí rodičia a mama, ktorí mi veľa čítali. Neskôr učiteľky v škole. A napokon inšpiratívne kamarátky a kamaráti, ako napríklad Bohuška Vargová-Hábovčíková, známa svojou literárnou dielňou.
Aké umenie obdivujete?
Obdivujem asi každého človeka, ktorý vie vytvoriť niečo kreatívne. Pokiaľ tým neubližuje iným ľuďom.
Kedy ste začali tvoriť?
Už od útleho detstva som si vymýšľala príbehy, často dosť bizarné. Básničky som začala písať ako jedenásťročná.
Ktoré situácie v živote dáte do tvorby?
Do svojej tvorby vkladám väčšinou to, čo ma trápi. Snažím sa písať aj o radosti, ale to je pre mňa ťažšie.
Čo vás inšpiruje k písaniu?
Nemusí to byť nič objektívne ohromujúce. Často sú to úplné maličkosti, mnohí ľudia by povedali, že banality, ktoré ma mocne oslovia. A veľkou inšpiráciou je pre mňa hudba.
Je váš osud odzrkadlený v poézii?
Myslím si, že môj život sa určite odzrkadľuje vo všetkom, čo som doteraz napísala. A či je v poézii zapísaný aj môj osud, je ťažké povedať, pretože svoj osud nepoznám, netuším, ako dopadnem.
Čo je teraz vašou prioritou?
Mojou prioritou by teraz malo byť upratovanie skrine s papiermi, ktorú máme doma, pretože je beznádejne preplnená. Ale okrem toho ma zamestnáva ešte písanie článkov a zostavovanie budúcej zbierky poézie. Tak uvidím, kedy tú skriňu upracem...
