Bolo raz jedno miesto, kde sa deti radovali a dospelí pracovali. To mesto sa volalo Čarovno. Tu to nebolo tak ako to je u vás. Detičky nechodili do škôlky ale učili sa doma. V dome s číslom sedemnásť bývalo malé dievčatko menom Emka. Bola šikovná, mala už šesť rokov a vedela čarovať. Keď prišla na hociktoré ihrisko, predviedla svoje vlastné triky.
Ostatní mali predstavenie aj keď neboli v cirkuse. Rodičia ju mali radi až tak, že jej kúpili aj tie najdrahšie prvé hodinky čo čarovali. Vďaka nim jej kúsky mali čoraz viac profesionálnejší charakter. Jedného dňa sa Emka posadila na posteľ. Pozerala na hviezdy a pri tom si plánovala nové čári mári. Pomyslela si, že sa zameria len na nové hodinky a využije ich naplno. A tak aj bolo. Na druhý deň sa ráno skoro zobudila a išla po drevených schodoch do kuchyne. Čakal ju tam tatko s maminou. Chceli jej niečo povedať. Tá novinka bola zlá aj dobrá zároveň. Sťahujú sa. Hoci do toho istého mesta, no Emka nevedela, či sa stále bude môcť venovať tomu, čo ju najviac napĺňa. Prišla dobrá správa- hodinky si môže brať do paneláku zo sebou. Supeer!
Naša naj kúzelníčka stále objavovala hodinky. Našla malé tlačidlo ktoré doposiaľ nepoznala. Skúsi ho zatlačiť až v paneláku. Prišli dní sťahovania. Otec s maminou sa namáhali a ich dcérka im chcela veľmi pomôcť. Krabice sa šmahom ruky dostali do paneláku. Emka však stále myslí len na ten zázračný gombík.
Prvý deň v novom bytíku ten gombík stlačila. Hodinky sa otvorili a cez celý panelák sa liala voda.
Vtedy si Emka uvedomila, že aj keď niekto niečo chce, nemusí to vypáliť tak, ako potrebujeme. Rodičia sa však na ňu nenahnevali, no radi určite neboli.
