Na svoju krajinu som hrdý vtedy, keď sa jej alebo našim krajanom darí. Keď Slovensko vyhrá titul majstra sveta v hokeji, alebo keď Martikán vypádluje zlatú medailu na olympiáde. Keď sa najpopulárnejšími hudobnými skupinami v Česku stanú slovenské kapely. Alebo ak nejaký slovenský vedecký tím príde s prevratným objavom.
U politikov je to ťažšie. Väčšina z nich sa minimálne aspoň raz za svoju kariéru namočí do nejakého škandálu a tak byť hrdý na ich činy je komplikovanejšie. Napriek tomu sú situácie, kedy aj politici dokážu u mňa vzbudiť národnú hrdosť. Keď Slovensko prijali do NATO, keď Slovensko vstupovalo do EÚ. Keď sme každý týždeň žali chválospevy na našu krajinu za predvedené reformy, keď sme vďaka ľuďom, ktorí ich vykonali prijali spoločnú európsku menu.
Naopak sú situácie, kedy sa za svoje občianstvo hanbím. Je to ako s rodinou. Keby sa môj brat opil a potom povracal MHD, najradšej by ste puto s ním nepriznali, ale nejde to. Zostáva len hanba uvrhnutá na celú rodinu, ktorej sa nevyhnete ani vy. Politici sú vo vyvolávaní takýchto momentov dobrí, niektorí z nich dokonca experti.
A tak sa za svoju krajinu hanbím, keď sa na prednáškach Politických systémov učíme o Slovensku v rokoch 1994-1998 ako o príklade hybridného režimu ležiacom na hranici medzi demokraciou a nedemokraciou. Bolo to obdobie kedy bola Ústava podupaná jej tvorcami, kedy tajná služba spolupracovala s mafiou, kedy unášala vlastných občanov do zahraničia. Minister vnútra zmaril referendum. Ekonomika sa dostala pred krach a banky musela zachraňovať nasledujúca vláda. Bolo to obdobie hanby, kedy nám chodili demarše z Európskej únie, kedy všetci naši susedia vstúpili do medzinárodných štruktúr len my nie.
Ivan Gašparovič bol predsedom parlamentu v čase, za ktorý sa každý slušný Slovák hanbí. Môže sa síce pýšiť tým, že zakladal Slovenskú republiku, ale to je všetko. Lebo následne podupal princípy a inštitúcie, na ktorých štát stojí. Rok 1994 a nová vládna koalícia HZDS-SNS-ZRS preberá moc. Odvoláva generálneho prokurátora a ruší Moravčíkovu privatizáciu. V tom istom roku je ustanovená "Macuškova vyšetrovacia komisia NR SR na prešetrenie príčin ústavnej krízy". Rok 1996 a Gaulieder je zbavený poslaneckého mandátu, v inom prípade nie je nahrádníkovi Spišákovi za SNS dovolené nastúpiť do snemovne a strana nominuje Hrušku. Všetky tieto činy Ústavný súd uznal za protiústavné. Päťkrát vydal nález a päťkrát ho vládna moc odignorovala. Ivan Gašparovič bol po celý čas na čele Národnej rady a vrcholným predstaviteľom HZDS. Ján Slota a Anna Malíková-Belousová boli poslancami vládnej Slovenskej národnej rady, ktorá hlasovaním tieto skutky odobrila a spolupodieľala sa na nich.
Je zaujímavé sledovať ako ľudia, ktorí volajú po poriadku a práve, nemajú problém voliť kandidátov, ktorým tieto pojmy nič nehovoria. A ak sa dozviem, že takéhoto človeka volí študent práva, je to ako studená sprcha.
Sú politici, na ktorých krajina môže byť hrdá, sú takí, ktorí upadnú do zabudnutia a sú tu takí, ktorí Slovensku robia hanbu a škodia mu. Ivan Gašparovič a Ján Slota môžu rozprávať o národe, o Maďaroch, o Slovákoch. Môžu sa biť do pŕs ako vlastenci. Ale ich činy hovoria za všetko. Nikto z nich nevykonal ani jeden skutok, za ktorý by som mohol byť hrdý na svoje občianstvo, na svoj národ. Práve naopak, kvôli nim bola vrhnutá na Slovensko hanba.
Radičová nie je ideálny kandidát, ale aspoň sa nebudem musieť hanbiť za svoju krajinu.
