Až do minulého týždňa. Z ničoho nič sa rozprúdila diskusia a mne tak trochu spadol kameň zo srdca. Prekvapilo ma a potešilo zároveň, že KDH aj SDKÚ sa postavili na stranu Srbov, lebo doteraz som si myslel, že Slovensko v rámci diplomacie presadzuje prozápadný názor. Asi preto, že o slovenskej diplomacii viem toho úboho málo. Paradoxne som sa potešil aj rekcii SNS (i keď svojráznej), lebo to ukázalo, že aspoň jedna vládna strana má rovnaký názor ako ja. Kosovo musí zostať súčasťou Srbska.
A prečo som proti jeho osamostatneniu? Po prvé, zdá sa mi šialené dať samostatnú republiku ľuďom, ktorí si zvykli za posledných 10 rokov riešiť všetky spory vraždením. V súčasnosti je jednou z hlavných úloh jednotiek KFOR chrániť miestnych Srbov a darí sa im to len ťažko. Nechcem si predstaviť, čo s nimi bude po odchode medzinárodných síl. Po druhé, čo chcú, preboha, v tom Kosove robiť? Hornatá, chudobná krajina, bez rozvinutého priemyslu chce vytvoriť hranice so Srbskom, jediným trhom, ktorí môže úbohej ekonomike ponúknuť aký-taký impulz. Predstavitelia Kosova chcú samostatnosť, ale čo potom? Bojím sa, že sa Kosovo stane základňou moslimských teroristov v Európe. Chudoba je najlepším predpokladom.
Kosovo je kolískou srbského národa, Srbi majú k nemu vzťah ako my k Tatrám. Nesúhlasia s jeho oddelením, napriek tom za jeho chrbtom všetko k tomu speje.
Kosovu samostatnosť? A prečo nie Baskicku? A Katalánsku, Škótsku, Walesu, Abcházku... A Írsky ostrov by mal byť konečne zjednotený...
Albánci ani Srbi nie sú svätí, každí ma toho na rováši viac ako dosť. Ale tento spor treba vyriešiť vzájomným dialógom oboch strán, nech už bude trvať trebárs aj desaťročia. Ja dúfam, že Slovensko sa na diplomatickom poli postaví za územnú celistvosť súčasného Srbska.
Kosovo
Keď som v posledných mesiacoch sem-tam v médiách začul útržkovité informácie o Kosove, vždy sa ma zmocnil previnilý pocit vzdoru proti samostatnosti tejto provincie. Cítil som sa previnilo, lebo som sa bál, že sa zo mňa stáva akýsi panslovanský radikál, a že „správnejšie“ by bolo súhlasiť s postojom západného medzinárodného spoločenstva. Čím viac som však nad tým zamýšľal, tým viac ma pri myšlienke samostatného Kosova prepadával strach a panika. Rozčuľovalo ma, že o nezávislosti sa hovorilo ako o hotovej veci. Túžil som sa ozvať, túžil som, aby sa Slovensko ozvalo proti. Tu však bolo ticho.