V okolí malých vodných tokov a tôní schovaných pod hustými korunami stromov dažďového pralesa nájdeme malé skupinky pestrofarebných žiab dosahujúcich veľkosť maximálne 6 centimetrov.Každá z nich obýva svoje malé teritórium,najmä samce sú pomerne neznášanlivé voči príslušníkom rovnakého pohlavia.Svoje právo oznamujú pomocou zvukov znejúcich trochu ako vtáčí spev,ani zďaleka sa nepodobajú zvukom iných žiab.Svoju potravu si lovia pomocou pomerne dlhého jazyka,ktorý bleskurýchlo vystreľujú a lapajú ním malý hmyz a iné bezstavovce,nedokážu však prehltnúť príliš veľké sústa.Na svoje rozmery sa dožívajú úctyhodných desať rokov,ale u studenokrvných živočíchov je dlhovekosť vcelku bežný jav.
Mimoriadne silný jed je základným dôvodom,prečo sú tieto žaby tak pestro sfarbené.Dávajú prípadným útočníkom jasne najavo,že po ich požití nasleduje rýchla smrť.Tento jav nazývame Müllerove mimikry-jedovatý živočích upozorňuje na svoju nebezpečnosť.Jed je vylučovaný kožou a nebezpečný je,keď sa dostane pod kožu do tkanív,prípadne na sliznice.Amazonskí indiáni potierali jedom získaným zo šípových žiab svoje otrávené šípy.Jedinci chovaní v zajatí ale jedom nedisponujú,čo viedlo k mnohým špekuláciám ohľadne jeho pôvodu.Výskumy nakoniec ukázali na chrobáky rodu Choresine,ktoré tvorili jednu z výrazných zložiek potravy žiab v Kolumbii,kde boli informácie získané.Stále je ale možné,že v budúcnosti dôjde k objavu ďalších prísad,z ktorých vražedný koktejl vzniká.Je taktiež veľmi zaujímavé,že samotné chrobáky batrachotoxíny(neurotoxické alkaloidy)taktiež musia získavať,a to z rastlín,ktorými sa živia.Jed tieto obojživelníky chráni aj pred infekciami a plesňami,takže je pre ne veľmi dôležitý.Za najjedovatejší druh obojživelníka sa považuje žaba Phyllobates terribilis z Kolumbie,1 miligram jej jedu dokáže zabiť až 15 ľudí.
Niektoré druhy šípových žiab veľmi dobre šplhajú,pričom im pomáhajú rozšírené končeky prstov s prísavkami.U samcov navyše bývajú väčšie ako sekundárny pohlavný znak.Ďalej si u nich po dosiahnutí pohlavnej dospelosti môžeme všimnúť voľnú kožu na hrdelnom vaku,ktorý používajú pri vydávaní zvukov.Samica u väčšiny druhov kladie vajíčka na vlhké tmavé miesto,potom ich samec(niekedy spolu so samicou)vynášajú do stredu listovej ružice bromélií,kde sa vďaka každodennému dažďu v pralese zhromažďuje voda.Vyliahnuté žubrienky sa živia riasami alebo larvami pakomárov(Chironomidae),samica ich niekedy ešte prikrmuje neoplodnenými vajíčkami.Po metamorfóze už vo vodnom živle neostávajú,ale skôr sa mu vyhýbajú.Je totiž paradoxom,že napriek tomu,že potrebujú k životu takmer 100 % vlhkosť,tak nedokážu plávať a v hlbšej vode by sa utopili.
V zajatí sa niektoré druhy navzájom krížia a to poukazuje na to,že mnohé z týchto nádherných tvorov nájdeme v prírode iba na malej ploche a špecializovanom stanovisku.Ak sa vyskytujú spolu,nekonkurujú si-jeden druh šplhá po rastlinách a druhý obýva napríklad brehy najbližšieho potoka.Je veľmi dôležité bojovať proti výrubu dažďových pralesov,pretože každý zásah do malého areálu výskytu môže znamenať vyhynutie pre tieto čarovné obojživelníky.
